Potiahol som vežou až na ôsmy rad, potešil sa, že dávam šach a s očakávaním sa pozrel na súpera, môjho otca, ako zareaguje. Na moje veľké prekvapenie, žiadna šachová reakcia už nebola možná – bol to mat. V asi piatich rokoch som vyhral svoju prvú šachovú partiu. K šachu som sa dostal vďaka tomu, že otca už prestalo baviť hrať so mnou dookola dámu a vyhlásil, že buď šach alebo nič. Neskôr ma rodičia dali na krúžok Mira Roháčka u nás v škole a tam som sa pomaly premenil z úplného začiatočníka na slabého šachistu.
IM Tomáš Peitl (ELO 2538), najlepší slovenský riešiteľ a 23. v celosvetovom meradle
Podobný príbeh asi zažilo množstvo ďalších ľudí. Rodičia vzbudia v dieťati záujem o šach, dajú ho na krúžok a s trochou šťastia ho vydržia do toho nútiť, až kým z neho niečo nevyrastie. Napriek tomu, že je to nesmierne dôležité a moja hlboká úcta patrí všetkým, ktorí sa deťom venujú (o to viac, že som mal tú česť skúsiť si to), dnes chcem o niečom inom – ako sa zo mňa stal šachista kompozičný.
Ako som už naznačil slovosledom, šachista kompozičný je zvláštny, veľmi zriedka sa vyskytujúci príbuzný šachistu obyčajného – namiesto toho, aby zasadol za šachovnicu zoči-voči súperovi, zasadne zvyčajne za šachovnicu zoči-voči šálke kávy a predom určenej šachovej úlohe. Ale všetko poporiadku.
Moja cesta
Už od malička som mal pozitívne sklony k matematike a riešeniu príkladov a možno aj preto sa rodičom zdalo, že verzia šachu, v ktorej sa riešia “šachové príklady”, by ma mohla zaujať. Keď som mal desať rokov, zavítal som na bratislavský krúžok kompozičného šachu pod vedením Bedřicha Formánka, kde sa dodnes každé tri týždne stretávajú kompoziční šachisti nielen z Bratislavy. Priznám sa, že si z onej návštevy veľa nepamätám, iba viem, že s výdatnou pomocou skúsenejších sa mi podarilo zložiť úlohu, ktorú uverejnili v sobotnej šachovej rubrike v novinách. Klamal by som ale, keby som tvrdil, že tým začala moja kariéra kompozičného šachistu.
Niekoľko rokov som ku kompozičnému šachu ani nepričuchol. Keď som mal štrnásť rokov, zúčastnil som sa MSR v riešení, no nijakým spôsobom som sa tomu ešte nevenoval. Dostal som predtým rýchlokurz základov riešenia od Ľuba Širáňa, na mojich výsledkoch sa to však veľmi neprejavilo. Mal som ale šťastie – v riešení v tom čase nebola medzi juniormi veľká konkurencia a mne sa o dva roky podarilo vyhrať juniorskú kategóriu MSR. Vďaka tomu som sa dostal na ME a postupne som sa tak trochu nevedomky začal vnárať do tajov riešiteľského šachu. Vyhral som na súťažiach nejaké knihy, začal som trénovať, výkonnosť začala stúpať a zrazu bol zo mňa riešiteľ.
Dnes mám titul medzinárodného majstra v riešení, striebornú juniorskú medailu z majstrovstiev sveta a som dvojnásobný majster Slovenska v hlavnej kategórii. Posledný titul sa pokúsim obhájiť na nadchádzajúcich MSR, ktoré sa budú konať 12.-13.3 v Bratislave. Našiel som vášeň v hľadaní umeleckých kombinácií, ktoré sú do úlohy vtesané s presnosťou Michelangela a tá ma už neopustila. Kompozičný šach v sebe spája umenie, vedu aj mystiku – sledom logických úvah a pomocou citu pre úmysel autora sa človek dopracuje až k tajomstvu skrytému v úlohe. Ak sa to podarí, je to pocit, ktorý uspokojí všetky roviny ľudskej duše.
Riešiteľský šach
“Ja tomu ale nerozumiem, najprv hovorí, že kompozičný šachista, potom že riešiteľ, medzi to nejaké hovadiny. Ako to vlastne je?” Správna otázka. Kompozičný šach označuje odvetvie šachu, ktoré pozostáva z dvoch veľkých, nie až tak súvisiacich častí – skladania a riešenia. Ja sa venujem riešeniu a to takmer výhradne (omylom som sa dostal aj k nejakému skladaniu, ale to naozaj len okrajovo). Väčšina riešiteľov je aj skladateľmi, naopak to však ani zďaleka neplatí. Skladateľský šach je veľkou témou sám o sebe a teraz sa mu špeciálne venovať nebudem. Neskôr však, keď budeme rozoberať techniky riešenia úloh, dôjde aj na niektoré aspekty skladania.
Riešiteľský šach je oproti klasickému šachu relatívne mladá discilpína – majstrovstvá sveta existujú iba od roku 1977 a majstrovstvá Európy iba od roku 2005. Trojicu najvýznamnejších svetových podujatí dopĺňa ISC (International Solving Contest), ktorý sa koná každoročne v januári, takisto od roku 2005. Zaujímavosťou je, že táto súťaž sa koná v rovnakom čase na celom svete – u nás o 11:00 doobeda, inde v strede noci. Okrem týchto oficiálnych turnajov WFCC (World Federation for Chess Compostion) sa samozrejme organizujú aj mnohé iné. Na rozdiel od klasického šachu je ich však výrazne menej a takmer všetky ostatné turnaje sú národnými majstrovstvami krajín, hlavne európskych. V mnohých turnajoch je okrem hlavnej kategórie aj špeciálna kategória pre začiatočníkov. Podobne ako v klasickom šachu, aj v riešení existuje rating, od ktorého sa odvíjajú riešiteľské tituly FM, IM a GM. Európskej aj svetovej scéne už niekoľko rokov dominujú Poliaci, a to ako medzi jednotlivcami, tak aj v kategórii družstiev. Do špičky patria ďalej Srbi, Nemci, Briti, Rusi či Azerbajdžanci. A, ako verím, čoskoro aj Slováci (momentálne sa pohybujeme okolo desiateho miesta v kategórii družstiev).
V tejto sérii článkov sa vám budem snažiť riešiteľský šach priblížiť. Vysvetlím, v čom sa líši od šachu klasického, aké druhy úloh existujú a ako k nim pristupovať. A pokúsim sa zodpovedať aj otázku, ktorá už od vekov trápi ľudstvo – prečo sa vlastne venovať niečomu takému ako riešenie úloh?
V klasickej partii sme v každom ťahu postavení pred rovnakú úlohu – v danej pozícii nájsť (čo) najlepší ťah. Nie je však ani tak dôležité, aký dobrý ťah nájdeme, ako to, či vieme nachádzať lepšie ťahy ako súper. V riešení je situácia celkom iná. V danej pozícii musíme nájsť ten jediný najlepší ťah a ak spravíme chybu, nie je žiaden súper, ktorý by nám dal druhú šancu. Toto je základný a z môjho pohľadu najdôležitejší rozdiel medzi klasickým a kompozičným šachom a platí bez ohľadu na typ úlohy, s ktorou máme dočinenia. Je to zároveň zdrojom najväčšieho nedorozumenia. Snáď každý praktický šachista, ktorý sa dostane k riešeniu, povie: “Prečo by som mal hľadať mat druhým ťahom, keď vyhrám tak či tak?”
Sergej Berezjuk nás raz učil, že ak aj vidíme mat prvým ťahom, máme sa zastaviť a pokúsiť sa nájsť ten najkrajší či najjednoduchší. Podľa môjho názoru, hľadať to najlepšie riešenie (a neuspokojiť sa s dostatočne dobrým) prináša v prvom rade umelecké uspokojenie. Nie že by to nebolo nikdy praktické, ale pravdou je, že väčšinou nie je. Šach však hráme nielen na účinok, teda na čo najsilnejšie ťahy, ale aj na krásu a tá je nemenej dôležitá. Podobne môže futbalové družstvo zúrivo betónovať a možno aj zvíťaziť, ale v očiach priaznivcov futbalu to bude Pyrrhovo víťazstvo. Samozrejme, toto všetko sa týka skôr praktickej partie. Ak sa dáme na riešenie úloh, prijímame tú výzvu, že budú pred nás postavené úlohy, v ktorých budeme musieť nájsť najlepšie riešenie, aj keď “dostatočne dobrých” by v partii možno boli desiatky. S týmto vedomím pristúpme k tomu, s akými úlohami sa v riešiteľskom šachu môžeme stretnúť.
Turnaje prebiehajú rôznymi systémami, ale hlavný je takzvaný systém majstrovstiev sveta. V ňom sa odohrá 6 kôl, v každom dostane riešiteľ 3 úlohy z iného oddelenia. Prvé oddelenie sú dvojťažky a je naň vyhradených 20 minút, ďalej trojťažky trvajúce 60 minút, štúdie 100 minút, pomocné maty 50, mnohoťažky 80 a samomaty 50 minút. Za každú úlohu je možné získať nanajvýš 5 bodov podľa toho, koľko variantov je uvedených v riešení. Preberme si jednotlivé oddelenia postupne.
Dvojťažky – biely na ťahu dá mat druhým ťahom. Sú to najjednoduchšie úlohy, ako vidieť aj podľa času vyhradeného na tento typ úloh. Vždy je na ťahu biely (toto platí univerzálne až na pomocné maty) a riešenie pozostáva iba z prvého ťahu bieleho. Za dvojťažku je teda možné získať iba 0 alebo 5 bodov – podľa toho, či je prvý ťah správny alebo nie. Dvojťažky, trojťažky a mnohoťažky sa súhrnne nazývajú priame úlohy.
Trojťažky – biely na ťahu dá mat tretím ťahom. Riešenie pozostáva z prvého ťahu bieleho, prípadnej hrozby, všetkých obrán čierneho proti hrozbe (ak nie je hrozba, tak zo všetkých ťahov čierneho) a následých bielych ťahov. Je teda potrebné vypísať všetky relevantné varianty do druhého ťahu bieleho tak, aby aj nešachista vedel podľa tohto návodu dať mat tretím ťahom (posledný, matujúci ťah už musí objaviť sám). Podobne je to s mnohoťažkami – je potrebné vypísať všetky varianty do predposledného ťahu bieleho. Výnimkou sú takzvané krátke varianty, teda také, v ktorých biely dá mat skôr než v stanovenom počte ťahov – tieto varianty sa písať nemusia a ani sa nebodujú.
Štúdie. Biely na ťahu buď vyhrá alebo remizuje, podľa toho, aké je zadanie. Tento druh úloh je najbližší praktickým šachistom, zároveň sú to však najťažšie úlohy. Často sa hovorí, že pre praktického šachistu by mali byť najprístupnejšie, no mne sa táto skúsenosť veľmi nepotvrdila. Riešenie štúdie pozostáva z jedinej hlavnej varianty, ktorú treba napísať do takej dĺžky, kým nie je úplne zrejmé, že biely víťazí/remizuje. Alternatívne sa na to dá pozerať tak, že treba písať dovtedy, kým ma biely jediné ťahy. V každom ťahu stačí napísať tú najsilnejšiu obranu čierneho, ale keďže toto je občas ťažké určiť (a závisí to aj od toho, ktorú variantu si autor vybral na bodovanie), v prípade neistoty je lepšie napísať viac variánt. V každom prípade však ťahy bieleho musia byť vždy jednoznačné.
Pomocné maty sú prvý typ úlohy, ktorý presahuje hranice klasického šachu. Podobne ako priame úlohy, majú daný počet ťahov, do ktorých musí biely dať mat, avšak v tomto prípade biely a čierny spolupracujú na tom, aby dali čiernemu mat. Zvyčajne začína čierny, a teda napríklad v pomocnom mate tretím ťahom urobí každá strana tri ťahy, po ktorých musí byť na šachovnici mat. Ďalšou odlišnosťou pomocných matov (aj keď zriedka sa to vyskytuje aj pri iných úlohach) je, že majú takmer vždy viac riešení. Väčšinou 2-4, niekedy ešte viac. Na súťaži je úlohou nájsť všetky riešenia (ich počet je známy) a úloha sa boduje podľa počtu nájdených riešení. Jednotlivé riešenia sa čiastočne nebodujú – všetko alebo nič.
Šesticu uzatvárajú samomaty, ktoré sú ešte bizarnejšie ako pomocné maty. Toto je jednoznačne typ úlohy, ktorý je praktickému šachistu najvzdialenejší a najdlhšie si naň zvyká. Zadanie je ohraničené rovnako ako v priamej úlohe, avšak cieľom bieleho je donútiť čierneho, aby mu dal mat. Teda, samomat piatym ťahom znamená, že biely a čierny ťahajú striedavo (nekooperatívne, tak ako v normálnom šachu) a najneskôr do piateho ťahu musí biely donútiť čierneho dať mu mat. Donucovací mechanizmus sú pravidlá šachu – obaja sa nimi musia riadiť. Teda, keď je napríklad čierny v šachu, musí sa mu ubrániť tak, ako v normálnej partii. Riešenie pozostáva z prvého ťahu bieleho, prípadnej hrozby a variantov, tak ako v priamych úlohach. Je však potrebné napísať varianty až do posledného ťahu bieleho, teda vynecháva sa iba matujúci ťah čierneho, ktorý je vynútený. Podobne ako v priamych úlohach, krátke varianty možno vynechať.
Prvý ťah riešenia vo všetkých úlohach okrem pomocných matov (týmto úloham sa hovorí aj antagonistické) sa nazýva úvodník (po anglicky “key”) a je často akýmsi kľúčom k riešeniu – po tom, ako ho odhalíme, je už zvyšok problému často výrazne jednoduchší. Správny úvodník je nutnosťou správneho riešenia – ak ho máme zle, žiadne varianty sa nám nepočítajú.
Súťaž
Tým sa teda dostávame k tomu hlavnému – o čom to celé bude. V priebehu roka 2016 (počnúc marcom) bude prebiehať internetová riešiteľská súťaž.
Každý mesiac zverejníme lekciu, ktorá pomôže pri riešení úloh daného mesiaca. Lekcie nebudú presne kopírovať oddelenia, ale budú sa posúvať od ľahších úloh k tým ťažším. V rámci mesiaca/lekcie, každý pondelok rozšírime článok o novú úlohu. V každom mesiaci teda bude jedna lekcia, ktorá na konci bude obsahovať viacero úloh. Úlohy daného mesiaca bude možné riešiť vždy dovtedy, kým nevyjde lekcia na ďalší mesiac, kde prezradím aj riešenia predchádzajúcich úloh. Súťaž končí 31.12.2016.
Riešenia úloh sa budú odosielať prostredníctvom formulára, ktorý bude priložený ku každému článku. Stačí napísať svoje meno, číslo úlohy a riešenie. Ako som spomínal, v súťažiach je každá úloha ohodnotená rovnakým bodovým maximom. My si hodnotenie prispôsobíme a maximálny možný bodový zisk bude nasledovný:
- Dvojťažky: 2 body,
- Trojťažky: 6 bodov,
- Štúdie: 10 bodov,
- Pomocné maty: 5 bodov,
- Mnohoťažky: 8 bodov,
- Samomaty: 5 bodov.
Tieto hodnoty zodpovedajú časovému ohodnoteniu náročnosti jednotlivých oddelení. Vďaka tomu bude súťaž gradovať a bude možné získať stále viac bodov. Pokiaľ teda tento text čítate ďaleko po začiatku súťaže, stále je možnosť pripojiť sa a bojovať o hlavnú cenu! Tie-break v prípade rovnosti bodov je čas spotrebovaný na riešenie úloh. Úlohy nájdete aj na Instagrame alebo pod hastagom #bavimesasachom
Hlavnou cenou pre najlepšieho riešiteľa je autormi podpísaná výborná kniha českých GM Michala Dragouna a FM Miloslava Vanku (oba tituly sú riešiteľské), ktorá poskytuje cenné lekcie z každého zo 6 oddelení doplnené o bohatú zbierku cvičných úloh. Práve táto kniha bola pre mňa odrazovým mostíkom, z ktorého som sa dostal na moju dnešnú výkonnosť.
Chcem ešte dodať poznámku na margo fair-play. Ak ste, tak ako som bol ja, zvedaví, čí dokážu klasické šachové enginy rozlúsknuť kompozičné úlohy, tak vedzte, že dokážu. Povzbudzujem každého, nech si to vyskúša na úlohách, ktorých riešenia už boli odhalené.
Na záver
Šach ako taký rozvíja trpezlivosť, sústredenie, schopnosť plánovať, pripravuje nás na život. To ale nie je dôvod, prečo sa mu venujeme. Hráme ho preto, že robí radosť, rozvíja priateľstvá, občas dvihne adrenalín a prináša krásne zážitky. S riešiteľským (a kompozičným šachom) to nie je inak.
Radosť z vyriešenia peknej úlohy, spoločná analýza v prestávkach medzi kolami, zdieľanie chýb a geniálnych nápadov, napätie pred posledným kolom, keď sa rozhoduje o medaile – to všetko robí riešenie zábavným a napínavým. A čím viac nás bude, tým lepšie. Verím teda, že aj vďaka tomuto seriálu niektorých z vás riešiteľský šach zaujme a že sa niekedy v budúcnosti stretneme napríklad na majstrovstvách Slovenska.
Partneri
[feather_follow]