O tom, že India je šachová veľmoc, už dnes nikto nepochybuje. Majú majstra sveta, na poslednej olympiáde vyhral ich tím medzi mužmi i ženami, z 31 hráčov s FIDE ratingom nad 2700 bodov je až 7 Indov. Aká šachová gramotnosť je však medzi indickou populáciou?
A akej popularite sa teší šach v chudobných indických štvrtiach? A čo šach na školách? V marci 2025 som mal možnosť vycestovať do Kolkaty a získať odpovede aj na tieto otázky.
Už pred cestou som cítil v kostiach, že to bude neobyčajná dovolenka. Pristál som v Kolkate – v takom „menšom“ meste s 15 miliónmi obyvateľov (miestni tvrdia, že ten údaj je podhodnotený), ktorí žijú na ploche 50 x 40 kilometrov.
Ako keby ste mali obyvateľov Českej a Slovenskej republiky všetkých pohromade. Prišiel som v ideálnom čase – cítil som sa ako u nás v lete v júli, len na večer som sa pre istotu striekal proti komárom, iste chápete, nechcel som dostať maláriu. India je plná kontrastov, bohatí sú bohatší ako u nás, chudobní sú biednejší než naši nezamestnaní.
Nájdete tu mnoho 5 hviezdičkových hotelov a tiež mnohých, ktorí stále žijú v slamoch. Vidieť, ako sa pri hydrante s vodou musia umývať celé rodiny, je veľmi smutný pohľad. Celkovo však India prechádza veľkým rozvojom a všetko funguje lepšie ako povedzme pred 20-timi rokmi.
Moji sprievodcovia boli ako švajčiarske hodinky. Všade načas, všetko pre mňa pripravili priam dokonale. Okrem pamiatok (Victoria Memorial, múzeum Williama Careyho a dom Matky Terezy) som mal možnosť navštíviť dve základné školy a mať niekoľko hodinové školenia pre ich učiteľov. Počúvali, robili si poznámky, pýtali sa, veľmi si vážili moju návštevu. Rozprávali sme o tom, aké vlastnosti má mať učiteľ, na čo má dať pri učení dôraz a hlavne ako zaujať deti, aby bol celý proces učenia efektívny.
V každej škole chceli na záver aj jednu prednášku o tom, ako využiť šach vo vzdelávaní. Dával som im praktické príklady, ako ho môžu využiť v matematike, angličtine, prípadne ako sa s deťmi hrať aj vonku na veľkej šachovnici. Bol so mnou aj Šachuľko Matový, ktorý sa mi aj s dvoma šachovými súpravami zmestil do batožiny. Ostošesť zabával prítomné deti a poslúžil aj ako praktický príklad toho, o čom som vyučoval. Miestni sa pokúšali vysloviť aj jeho meno, bolo to však pre nich rovnako ťažké ako pre mňa vysloviť ich mená a priezviská v bengálčine.
Úprimne, čakal som trošku väčšie povedomie o šachu, myslel som si, že každý Ind vie hrať šach, ale mýlil som sa. Po prvé, India je obrovská krajina a nie vo všetkých jej štátoch je šach rovnako populárny (viac známejší je na juhu). Väčšiemu záujmu sa teší medzi úspešnými a strednou vrstvou, ja som sa však pohyboval zväčša medzi jednoduchými ľuďmi, mnohí z nich netušili, kto je Gukesh, Erigasi a Praggnanandhaa.
Povedal by som, že v tejto sociálnej skupine nebolo šachové povedomie lepšie ako u nás na Slovensku. Niektorí ovládali pravidlá, iní len tak matne, ostatní vôbec. Klubového hráča s FIDE ratingom som v štvrti, ktorá bola kedysi slamom, ale teraz sa na indické pomery vzmáha – pulzuje tam rušný život, množstvo krámikov a pouličných predavačov, ani nestretol.
Nevedel som však dočkať zahrať si v šachovom klube, ktorý je vonku, priamo pri jednej rušnej križovatke v centre Kolkaty. GariahatChessclub je miesto, kde si môžete zahrať s okoloidúcimi, alebo s priateľmi len tak do pohody. Zabudnite na FIDE turnaje, zľava i sprava vodiči trúbia ako blázni, takže na ticho zabudnite. Hneď som vyzval dvoch mužov, ktorí tam postávali.
Trošku som sa vyľakal pri otázke jedného z nich, ktorý sa ma opýtal pri stavaní figúrok s tipickým indickým prízvukom: „Sir, are youan internationalMaster?“ Musel som skromne priznať, že nie, dokonca som sa mu ani nepochválil, že som tréner, aby som sa nemusel hanbiť, keď mi uštedrí nakladačku. Napokon som sa však obával zbytočne, oboch som porazil a do tretice aj moju sprievodkyňu a tak som ochádzal s dobrým pocitom: Bratislava – Kolkata 3:0.
Môj fantastický dojem z najľudnatejšej krajiny umocnilo ich tamojšie jedlo, ktoré mi mimoriadne chutilo (na výber bolo vždy mierne alebo viac štipľavé), skláňam sa pred umením ich vodičov – sú najlepší na svete, veď za celý týždeň som nevidel ani jednu dopravnú kolíziu (u nás by však do hodiny všetci nabúrali, celkom iste my však u nich tiež).
Žiadne renomované kluby som nenavštívil, ani som neprišiel v čase nejakého veľkého medzinárodného Openu (v Kolkate sa hrá známy Tata StellChess India s najlepšími hráčmi na svete). Odchádzal som však s fantastickým pocitom a zážitkami na celý život. Stretol som milých ľudí, mnohí boli svojou skromnosťou a spokojnosťou pre mňa veľkou inšpiráciou. V každom prípade som cez rôzne príhovory „zasial“ veľa semienok. Neviem, či z tej oblasti povstane ďalší veľmajster, pravdepodobne nie, ak sa však aspoň trochu niektorým z nich (a najmä novej nastupujúcej generácii) zmení život k lepšiemu, moja návšteva stála za to.
Autor: Martin Hunčár