Turnaj sa hral v systéme 7 kôl, pričom každý hráč mal na partiu 15 minút. Aj tentoraz tak išlo o rýchle a dynamické partie, ktoré boli zároveň dostatočne dlhé na to, aby si hráči mohli šach skutočne užiť.

Šach, ktorý spája

Myšlienka Turnaja nezávislého života vznikla v spolupráci s občianskym združením Belasý motýľ a od začiatku má ambíciu prepájať ľudí bez ohľadu na ich zdravotné znevýhodnenie či šachovú výkonnosť.

Podujatie preto nie je určené iba registrovaným šachistom z klubov. Zahrať si môže každý, kto má rád šach a chce sa stretnúť s ďalšími ľuďmi pri tejto krásnej hre.

Práve to sa podľa mňa podarilo aj tento rok. Pri šachovniciach sa stretli rôzne generácie – od detí a mladých hráčov až po seniorov – a zároveň ľudia s rôznymi životnými skúsenosťami a vzťahom k šachu.

O samotnej myšlienke podujatia si môžete pozrieť aj krátky rozhovor s Jozefom Blažekom z Belasého motýľa.

Turnaj s výhľadom na Bratislavu

Tohtoročný turnaj mal aj veľmi zaujímavé miesto konania. Hralo sa v priestoroch ZWIRN OFFICE na Košickej ulici, odkiaľ bol z vyššieho poschodia krásny výhľad na novú bratislavskú štvrť a moderný downtown hlavného mesta.

Aj netradičné prostredie ukázalo, že šach sa nemusí hrať iba v klubovej miestnosti. Šachovnice si svoje miesto našli aj v modernom kancelárskom priestore a vytvorili príjemnú atmosféru pre celé podujatie.

Víťazom sa stal Ladislav Ochrana

Po siedmich kolách sa z víťazstva tešil Ladislav Ochrana, ktorý získal 6 bodov.

Na druhom mieste skončil Sebastián Pauko s 5,5 bodu a tretie miesto obsadil Mykhailo Lukianov, ktorý rovnako získal 5,5 bodu. O poradí na ďalších miestach potom rozhodovali pomocné hodnotenia.

Výsledky však ani tentoraz neboli tým najdôležitejším. Oveľa dôležitejšie bolo, že si pri šachovnici mohli spolu zahrať ľudia, ktorí by sa za bežných okolností možno vôbec nestretli.

Opäť sa podarilo naplniť hlavnú myšlienku

Veľmi ma teší, že aj šiesty ročník Turnaja nezávislého života naplnil to, prečo toto podujatie organizujeme.

Stretli sa tu ľudia so zdravotným znevýhodnením, kluboví šachisti aj šachoví nadšenci, ktorí možno pravidelne na turnajoch nehrajú, ale šach majú radi.

Práve takéto momenty ukazujú, že šach dokáže spájať ľudí bez ohľadu na vek, skúsenosti či životnú situáciu. A myslím si, že práve v tom je sila tohto turnaja.

Poďakovanie patrí všetkým, ktorí pomohli

Takéto podujatie by nebolo možné pripraviť bez podpory partnerov a ľudí, ktorí sa do jeho organizácie zapájajú.

Veľké poďakovanie preto patrí predovšetkým Belasému motýľu a všetkým, ktorí pomohli s prípravou a priebehom turnaja.

Osobne sa chcem poďakovať Štefanovi z YIT, jeho synovi Peťkovi, Jožkovi Blažekovi z Belasého motýľa a Lukášovi za pomoc pri organizácii a počas samotného podujatia.

Ďakujeme všetkým, ktorí prišli, zahrali si a vytvorili príjemnú atmosféru.

A už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie pri šachovnici.

Autor: Michal Vrba

Dnes je ten čas, symbolicky, posledný deň v roku. V správach práve oznámili lockdown, po stoprvé, snehu nieto, čo s takým Silvestrom?

Ale vážne. Za posledný rok a pol sa toho udialo pomerne veľa. V zásade svet sa otočil hore nohami, armagedon. Na nasledujúcich riadkoch by som vám rád ponúkol pohľady a skúsenosti jednej kvapky mora, jednoducho pohľad zhora, inokedy zdola.

Za ostatný čas mi prešlo rukami viacero kníh a keď ma niečo zaujme, odfotím alebo vyznačím si danú pasáž, či citát. Viem sa k nej neskôr vrátiť a obnoviť si myšlienky múdrejších. Tu je môj výber sedem z nich, za predchádzajúcich 18 mesiacov.

Michal Vrba, autor článku a Maxipes Fík

1. O snoch a víziách

„Kto sebavedomo kráča za svojimi snami a usiluje sa žiť, ako si predsavzal, toho čaká úspech, za normálnych okolností nedostupný. Ak si staviate vzdušné zámky, nemusí to byť márna námaha; do vzduchu predsa patria. Musíte pod nimi len vybudovať základy.“

Musím snívať. Aj o hlúpostiach. Nápady, ktoré prídu často v nečakanú dobu, si zapisujem. Jednoducho do mobilu si dám poznámku. Raz za týždeň si ich spíšem na papier a raz za čas z papiera prepíšem do počítača. Odborne sa to nazýva TO-DO list.

Občas niečo vyberiem a snažím sa zrealizovať. Občas ten list otvorím a zistím, že niektoré veci sa mi medzičasom podarili. Je to vlastne taká zásobáreň nápadov do časov, kedy mi nič neprichádza na um. Vtedy stačí iba otvoriť ako chladničku plnú dobrôt, vybrať si a opäť zatvoriť.

Pred štyrmi rokmi som mal taký sen, že založím internetový obchod. Ale ako na to? Kde začať? Nemám predsa žiadne skúsenosti. Ešte dnes mám prvý „plán“ uložený v počítači a rád sa k nemu vždy vrátim. Dnes už možno hovoriť o malej firme, ktorej sa venuje 5ľudí. A predčila všetky moje vtedajšie očakávania a predstavy.

2. Udržanie motivácie ako prvý deň, keď sa rozhodnete vykročiť

„Nezabúdajte však, že motiváciou to iba začne. Vnútorný záväzok robiť vec opakovane je to, vďaka čomu vytrváte.“

Z môjho pohľadu veľmi ťažké. V živote som sa stretol s ľudmi, ktorí dokážu úžasne motivovať. A zároveň danú vec robia opakovane 20, 30 či aj 50 rokov. A keď ich stretnem opakovane, rozprávajú o tom čo robia s takým istým zápalom, ako keď malé dieťa prvýkrát dokáže samo bicyklovať a chce, aby ste sa na neho pozerali.

Zjednodušene povedané, ak chcete napríklad písať blogy a neviete ako začať, čítať o tom, ako písať dobré blogy je zbytočné. Začnite ich písať. Napíšte každý deň jeden. Vytrvajte. Po roku uvidíte obrovský posun. A tiež, koľko toho sa človek ešte musí naučiť. Píšte ďalej, zdokonaľujte sa. Zmeny sa vám zrazu budú zdať mikroskopické. Vydržte. A takto stále dokola.

Niekedy bojujem so stavom, že sa mi nechce. Asi to tiež poznáte. Vtedy sa v myšlienkach vraciam na začiatok. Na prvý deň, keď som sa rozhodol vykročiť do neznáma a spomenúť si, akú som mal vtedy chuť objavovať, skúšať, akú veľkú som mal motiváciu. Opäť z nej načerpám a pokračujem.

Vrátiť sa na začiatok predstavuje pre mňa studňu. Vždy sa z nej môžem napiť, keď som smädný. Ak sa vám podarí nájsť takýchto studní viac, je to len plus. Nie pri každej muselo práve včera pršať, no smäd uhasiť chceme.

3. Čo sa mi vlastne podarilo dosiahnuť?

„Úspech obvykle dosiahneme napriek väčšine toho, čo sme urobili. Nie vďaka tomu. Úspech možno zúžiť na: byť presne tam a robiť presne to.“

Teraz, keď nad tým premýšľam, ťažko mi písať o úspechu. Jeden môj známy to v podcaste pomenoval celkom výstižne. „Viete, mám už po štyridsiadke a potrebu, že by som dobil svet, už nemám. Nepotrebujem sa hnať ani za číslami vo firme, aby sme každým rokom dosiahli väčší zisk či obrat. Tak, ako to je, je to dobré.“

Ale je to správne? Nemali by sme sa snažiť stále zdokonaľovať, stále robiť to čo robíme lepšie? Keď vediem deti pri ich prvých, ale aj druhých, krôčikoch po šachovnici, každé z nich chce zažiť úspech. Vyhrať turnaj na šachovom krúžku, byť najlepší na škole, vyhrať na majstrovstvách.

Iné, ako prvé miesto, býva sklamaním. Neúspechom. Deti sa s tým vysporiadajú. Jedni ľahšie, druhí ťažšie. Musíme hľadieť dopredu, no trpká príchuť z neúspechu zostáva.

Rozdiel medzi mnou a mojimi zverencami je v tom, že nejaký úspech som už zažil. Dnes, keď si idem zahrať šachy, nepotrebujem vyhrať celý turnaj. Prehra partie ma vždy štve, no je to chvíľkový pocit, ktorý rýchlo hodím za hlavu. K čomu mám teda viesť zverencov? K dosiahnutiu samotného úspechu, alebo k niečomu inému. Zažiť úspech je však dôležité.

Píše sa rok 1985. Garry Kasparov sa stal trinástym majstrom sveta v šachu. Stojí na pódiu. Ovešaný vencami, kyticami. Ľudia k nemu prichádzajú a gratulujú. Predstavte si, máte 22 rokov, vyhráte majstrovstvá sveta, svet vám leží pri nohách. V tom sa po pódiu k vám blíží matka Tigrana Petrosiana (majster sveta v šachu v rokoch 1963-1969). Očakávate ďaľšiu gratuláciu. No miesto toho prídu slová, ktoré navždy zmenia pohľad na váš ďalší život.

„Mladý muž, je mi vás ľúto.“ Čože? Ľúto? Stali ste sa práve najmladším majstrom sveta, ste doslova na vrchole slávy a úspechu. A ľúto? “Je mi vás ľúto,“ pokračuje, „pretože najšťastnejší deň vášho života, je práve za vami.“

Kasparov, ako sám priznal, nosí tieto slová stále v hlave. A od tej chvíle mal iba jediný cieľ. Dokázať, že sa Rona Petrosianová mýlila.

Úspech je vskutku veľmi zvláštna komodita. Keby som to mal zjednodušiť a vrátiť sa k pôvodnej myšlienke, mohol by som to zhnúť aj takto: „Trénujem\učím deti aj napriek tomu, že pre mňa samého bola škola nutným zlom.“ Jednoducho, veci sa prihodia vtedy, keď ich najmenej čakáte. Takže ako je to vlastne s tým úspechom?

4. Skúšajte, skúšajte, skúšajte

„Veľké veci sa udejú iba vtedy, keď máte dostatok odvahy, robiť veci inak.“

Keď sme v predchádzajúcej kapitole hovorili o úspechu, táto sa dokonale hodí na tému „neúspech“. Môžeme tiež hovoriť o zmenách. Všetci sa ich prirodzene bojíme. Nebojíme sa zmeny ako takej, no neúspechu z nášho zlyhania.

Viem, ľahko sa hovorí, ťažšie sa koná. Človek vždy zvažuje, čo získa, čo stratí. Je vedecky dokázané, že človek má približne dvojnásobný strach z toho, čo môže stratiť, ako radosť z toho, čo môže získať. Spýtajte sa najbližšie sami seba, čo sa najhoršie môže stať, ak by ste vyskúšali niečo iné?

Vysmiali by vás kolegovia? Kamaráti by si mysleli, že ste sa zbláznili? Prerobili by ste 100€? Ak si odpoviete a zároveň zistíte, že sa vlastne nič fatálne nestane, smelo do toho! Reči a výsmech druhých, vám môžu byť vskutku ukradnuté. A preto skúšajte!

5. O komunikácii

„Najväčším znepokojením pre akúkoľvek organizáciu (spoločnosť) by malo byť, keď zapálení ľudia zostávajú ticho.“

Pri tejto kapitole sa dlho nezdržíme. Uvediem jeden príklad za ostatné obdobie, ktorý sa mi zafixoval v pamäti.

Vo firme sme naštartovali zmeny. Mali sme pomerne smelé plány, ktoré sme si pomenovali. Prešiel mesiac, dva, niečo sa spravilo, niečo nie. Keď máte firmu, kde ste dvaja, veci idú tak nejak jednoduchšie ako v konglomeráte. Ale napriek tomu, môj spoločník Mišo počas nášho telefonátu, prišiel s „nápadom“. „Málo sa rozprávame, mali by sme si raz týždenne v presný čas sadnúť a povedať, čo a ako.“

Doslova mi to vyrazilo dych, veď sme telefonovali spolu snáď každý deň, riešili operatívne veci. No práve cielená komunikácia, neskôr aj s ďalšími členmi nášho tímu, priniesla s odstupom času posun míľových krokov vpred. Aká hlúposť, povie si jeden…

6. 6+3=9. Ale 5+4 tiež

„Tak, ako robíme veci, nie je jediný spôsob ako ich robiť. Rešpektujme myslenie druhých ľudí.“

Keď som bol siedmak, hlásil som sa na matematickú olympiádu. Neuspel som v prvom kole. Dokonca som dostal na vysvedčení štvorku z matematiky. Dôvod bol jednoduchý. Príklad som vypočítal spôsobom, ktorý sme sa neučili. Ten postup mi totiž ukázal toho času otec.

Cítil som vtedy veľkú krivdu. Nepatril som tiež medzi obľúbených žiakov v triede, čo bolo možno iba potvrdenie môjho „triedneho“ statusu. O to väčšie zadosťučinenie som cítil, keď rok neskôr na stredoškolských prijímačkách z matematiky, bol môj test 100percentný. A skončil som prvý zo všetkých uchádzačov. Na druhej strane, na prijímačkach zas nikoho nezaujímal postup, iba výsledok.

Každý si v sebe nesieme isté poznanie, skúsenosti z minulosti. A podľa nich vyhodnocujeme a riadime naše rozhodnutia. Snažíme sa vplávať do prístavov, ktoré bezpečne poznáme. Možný odklon od kurzu plavby v nás tak logicky prebúdza nedôveru. V prípade, že sa nás to dotýka osobne, dokonca až odpor.

Tu dokonale platí staré známe, „Učiť sa z chýb druhých je najlacnejšie.“ Povedal by som, že to nemusí byť nevyhnutne z chýb. Práve naopak. Zo skúseností. Počúvajte druhých ľudí, čo ako spravili, čo by spravili inak, keby mohli. Pozrite sa na život v horizonte 20-30 rokov. Pýtajte sa a pozorne počúvajte, starších ľudí. Nie, čo by vám oni poradili. Ale s akými prekážkami a výzvami sa museli oni vo vašom veku vysporiadať. Ako to spravili a či by to s odstupom času spravili inak.

Častokrát dostávam podnety, spravme toto tak, spravme toto inak. Niekedy zavelí lenivosť, inokedy obavy. Človek má chuť mávnuť rukou a povedať si, že veď je to jedno. Tak ako to funguje, to predsa ide. No ak je cesta cieľ, nemali by sme niekedy vyskúšať aj iné cesty?

Nedeje sa to práve aj v týchto dňoch? Napríklad v školách sa deti stále učia, len inou formou. Keď pandémia pominie, bude predsa skvelé pre učiteľov, rodičov či spoločnosť, mať v rukáve dva overené spôsoby, ako sa dopracovať k výsledku? Či nie?

7. Na záver

„Počítajte svoj vek počtom priateľov, nie rokmi.“

Znie to neuveriteľne, no vekom sa blížim k číslu, ako Medardova kvapka, ktorá… Som nesmierne rád za rodinu, priateľov a kamarátov, ktorých mám. Za vás.

Keby ste neboli, všetko vyššie spomenuté by vlastne stratilo svoj význam. Teším sa na stretnutie s každým z vás, či už sa naše cesty opäť stretnú alebo nie.

Autor: Michal Vrba, zakladateľ BŠA, Šachového obchodu, ako aj ďalších nápadov, ktoré zatiaľ čakajú na TO-DO liste

Neprešiel ani mesiac a o seriáli sa ku mne, ako k šachistovi, začalo dostávať pomerne veľa správ a otázok. Od kamarátov a známych, prevažne z nešachovej komunity. Spozornel som. Predsa len, šachy nebývajú až tak sexi.

Svoju odloženú sledovanosť som však musel prehodnotiť, keď mi napísala redaktorka z Rádia FM. Chceli spraviť rozhovor, v ktorom sa chceli dotknúť aj práve Dámskeho gambitu. To už začalo byť vážne.

Prvé štyri časti som si pozrel všetky za sebou. Dopozeral by som to zrejme ešte v tú noc, no o pol tretej nadránom som si povedal, že zvyšné časti si nechám na ďalší večer. Poznáte to, zakusnete do fantastického burgru a chcete hneď ďalšie sústo.

Recenzií seriálu už vyšlo nespočet. Hlavne v zahraničných médiách. Nie som filmový kritik, no nedá mi nepozastaviť sa pri samotnom technickom spracovaní seriálu. Kamera, svetlo, kompozícia, hudba. To všetko spolu ladí doslova dokonalým spôsobom. Pri obsadení hercami musel mať režisér aj kus šťastia, keď sa dohodol na angažmá s Anya Taylor-Joy.

Jej herecký výkon v seriáli je vskutku až realistický. Alebo žeby naozaj? Pozrel som si zopár jej rozhovorov o seriáli a tajomstvo vyzerá byť jednoduché. Dokázala sa nielen stotožniť s hlavnou postavou, ale zobrala si postavu hlavnej hrdinky Beth doslova za svoju. Netají sa tým, že o šachu ako takom pred nakrúcaním počula len z rýchlika. Nevedela dokonca ani ako sa volajú jednotlivé figúrky.

No scenár a príbeh ju tak pohltili, že človek nemá ani na sekundu pocit, že ide o hranú postavu. Veľmi sa mi páčil jej srdečný tele-rozhovor s Judit Polgárovou (najúspešnejšia šachistka všetkých čias), ktorý zakončila slovami, že sa určite musia stretnúť aj osobne. Verím, že takou príležitosťou bude napríklad aj šachová olympiáda v Budapešti 2024.

Po šachovej stránke musí byť ulahodené aj šachistom. Žiadna veža na A1, na políčku, ktoré by bolo bielej farby (má stáť na čiernom), či dlhá rošáda, ktorá by skončila kráľom na B1 a vežou na C1 (správne Kc1 a Vd1). Šachový scenár zobral do rúk sám Garry Kasparov. Partie, ktoré sa objavili vo filme, boli zo skutočných partií. Garry prešiel tisíce partií, do užšieho výberu vybral 700 z nich. A len zlomok sa napokon objavil na samotnom plátne.

Garry je však náročný. Tak, ako ho poznajú šachisti, nekompromisného a bojovného, tak zasiahol aj do samotného scenára. Ide o detaily, ktoré si počas sledovania človek nemá čas uvedomiť, no práve tie dodávajú celému seriálu z pohľadu šachistu, v minulých filmových pokusoch, to ťažko prekonateľné zrnko uveriteľnosti. Možno aj vďaka tomu sa seriál taktiež stal najsledovanejším aj v samotnom Rusku. V krajine, kde, ako vieme, aj predavač v obchode je, s nadsázkou, šachovým majstrom.

Ide o také drobnosti, ako napríklad v záverečnej časti, kedy prijíma Beth v Moskve na hoteli telefonát od priateľov z New Yorku, s výpočtom kombinácií pre ranné dohrávanie kľúčovej partie. Pôvodne scenár hovoril o podvečernom telefonáte, no v šesťdesiatych rokoch by tento telefonát bol samozrejme odpočúvaný KGB a informácie z neho, by sa dostali poľahky súperovi. Tesne pred samotnou partiou by bol telefonát síce tiež odpočúvaný, no predsa len, technológie toho času by tieto informácie nestihli tak rýchlo doručiť súperovi Beth.

Šachisti sú však oprávnene nespokojní. V seriáli sa pri partiách ťahy nehrajú dostatočne pomaly, posun figúrok na šachovnici hercami niekedy pre šachistu pôsobí ťarbavo, či hlásenie šachu alebo pokladanie kráľa (pri vzdaní partie) tiež nepatrí do bežnej praxe, dokonca ani v žiackom šachu.

Súhlasím, šachisti si rozhodne dokážu vychutnať aj 5-hodinový prenos jednej partie zápasu o majstra sveta a nevadí nám, že hráči premýšľajú aj celých 30 minút nad jedným ťahom, kedy sa doslova nič nedeje. Nuž, súhlasím ako súhlasím. Tieto „nedokonalosti“ som ochotný v plnej miere prehliadnuť. Lebo nejde o ne.

Šach získal neuveriteľnú propagáciu. Celosvetovo. Počas novembra bol seriál najsledovanejší v 70tich krajinách sveta. Stal sa najúspešnejším seriálom Netflixu vôbec. Ako šachisti by sme mali ruky-nohy bozkávať tvorcom a hercom seriálu.

Dlhé roky sa v našej komunite iba hovorí o tom, ako ukázať túto krásnu hru širšej verejnosti. A ono sa to teraz podarilo. Natíska sa mi povedať, že doslova zadarmo. Neskutočné. Neuveriteľné. Príležitosť, ktorá sa šachu naskytne možno raz za 50 rokov. Boom, aký sa šachu naposledy podarilo vytvoriť Bobbymu Fischerovi, keď sa stal majstrom sveta v roku 1972.

Na záver nezabudnime na dôležitý konflikt. Seriál veľmi decentne ponúka aj klasický zápas USA vs. Rusko, ktorý je doslova zaručeným úspechom každého akčného filmu. Režiséri tu však tento „súboj“ mocností poňali odlišne. Na konci seriálu nevyhralo ani USA ani Rusko, ale šach ako hra samotná. Práve posledná scéna seriálu stojí za to pozrieť si ho celý. Zahrajeme si?

Michal Vrba – tréner Bratislavskej šachovej akadémie

Články v zahraničnej tlači
NY Times
ChessBase
SLATE
TheWorld

Videá o seriáli
Trailer

Anya hovorí o svojej postave a seriáli

Rozhovor s hercami

Aj takúto otázku som v poslednom roku dostal a bola myslená úplne vážne. Argumenty boli hlavne: Veď sú tu e-booky, stiahnem si to v PDF, vo videu sa dozviem oveľa viac.

Knihy majú aj napriek digitalizovanej dobe svoje neodmysliteľné miesto, čo dokazuje aj rad výskumov.

Pokiaľ patríte k tým, čo siahnu aj v dobe displejov po papieri a vôni tlačiarenského stroja, rád by som priblížil zaujímavú šachovú knihu, Tajná přísada, z dielne veľmajstrov Jána Markoša a Davida Navary.

Nečakajte Pod hladinou 2

Kniha Pod hladinou spadla ako blesk z jasného neba. Vyrazila dych, zo šachovej tvorby starostlivo povyberala čerešničky a naservírovala ich čitateľom na zlatom podnose. Bola preložená do angličtiny a získala ocenenie Anglickej šachovej federácie, ako kniha roku 2018.

Tajná přísada je iná. Diametrálne iná. A autori tento zámer ani netaja. Práve naopak, sami naň poukazujú.

Obyčajný deň v práci. Nie, nie, neposielam vás do práce, keď zo stola ešte rozvoniavajú sviatočné koláče. Obyčajný deň v práci je názov hneď prvej kapitoly. Autori bez okolkov poukazujú na fakt, že hrať šachy, to nie sú nonstop iba ohňostroje kombinácií. Ale častokrát dlhá a možno aj monotónna práca. Ktorú je potrebné vykonávať so železnou pravidelnosťou, aby sa človek v šachu zlepšil.

Marketing vs. realita

Nie je tajomstvom, že Ján Markoš je nielen silný veľmajster, ale aj výborný spisovateľ. Pravidelne prispieva do časopisov a novín, jeho nešachové knihy patria medzi čitateľmi k veľmi obľúbeným, nakoľko sa mu v nich darí pomenúvať komplikované témy jednoduchým spôsobom.

Preto obsah knihy na prvý pohľad môže budiť dojem, že ide o lacný marketing. Skúška dospelosti, Cítim, teda som alebo Krotitelia času. To je len ukážka názvov jednotlivých kapitol, ktoré môžu zlákať neznalého čitateľa, aby mu dielo pristálo v knižnici.

No v tomto prípade nejde len o šikovný marketing. Obsah samotných kapitol je vskutku nielen pútavo písaný, ale aj obsahovo nezaostáva za pútavým nadpisom. Ako bonus nás autori vtiahnu do deja samotnej kapitoly úvodom, niečím, ako sú „predskokani“ kapiel, ktoré sú hlavným klincom programu. Mne sa tento jazyk páči. Kníh s názvom kapitol „XYZ obrana“ sú tisíce. No „Skúška dospelosti“ je iba jedna.

Komu by som knihu odporučil?

Pokiaľ ste práve začali so šachom, objavujete tajomstvá vidličiek a učaroval vám pôvab duseného matu, s touto knižkou by som ešte počkal. Naopak, pokiaľ pravidelne hrávate v klube súťaž družstiev, alebo sa v letnej sezóne nevyhýbate turnajom, či šachy už aktívne nehrávate ale v minulosti ste brázdili po šachových sústredeniach, túto knižku si nielen vychutnáte ako dobrý film v kine, no bude vám aj užitočným spoločníkom pri šachovom raste.

Metodika vs. varianty

Veľkou prednosťou Tajnej přísady je z môjho pohľadu jej metodické spracovanie. Aj to ju významne odlišuje od množstva inej šachovej literatúry.

Ako priemerný klubový hráč je pre mňa dôležitejšie pochopenie „o čo v danej situácii ide“, ako výpočet dlhých a častokrát pre mňa, aj nezáživných variánt. Pre bežný šachový život, keď mojím cieľom je zahrať si partiu šachu s kamarátmi na chate, alebo v piatej lige, kde naozaj nejde o zlaté trenky, mi obsah a príklady dovoľujú porozumieť komplikovaným veciam v pomerne krátkom čase.

Áno, určite nie do hĺbky, aká je nevyhnutná na majstrovskej úrovni, no presne takéto poznanie mi ukáže cesty, ktoré keď človeka zaujmú, vedia ho nasmerovať k onomu spomínanému hlbšiemu štúdiu.

Rozhodne by som sa nebál knihu označiť aj prívlastkom „metodická“, pretože ona taká skutočne aj je. Ak ste pripravení sa v šachu zlepšiť, alebo len hľadáte pohľad na šachové majstrovstvo očami silných šachových profesionálov, táto kniha vás nesklame.

Čo mi v knihe chýbalo

Je to podobné ako s jedlom. Chutí mi čokoláda, mám rád zavárané uhorky, tak isto si viem pochutiť aj na morských plodoch. Je však jasné, že by som tieto tri jedlá nedal do jedného hrnca. Tak isto je potrebné pozerať aj na novinku medzi šachovými knihami, Tajná přísada.

Jej účel je jasne zadefinovaný. V desiatich kapitolách šachista dostane odpovede na rôzne šachové situácie a témy, ktoré ho počas šachového života postretnú. Vedel by som si predstaviť, že by každá kapitola mala viac o jednu-dve partiové ukážky, ale to už je skôr o tom, že človek dostane výborný dezert a dal by si ešte dupľu.

Pri uvedení knižky Ján Markoš spomenul, že po roku 2020 by stálo za úvahu pridať ešte samostatnú kapitolu „online šach“, ktorý zaznamenal počas pandémie nebývalý vzostup. Počul som tiež názory, že partie v šachových knihách by sa mali uvádzať celé, pretože partia predstavuje jeden celok. Mne to pri ukážkach naopak nechýba. Som rád, keď sa ide rovno k jadru problému, čo sa autorom podarilo výborne.

Aká je pridaná hodnota Tajnej přísady?

Z môjho pohľadu sú až tri. Tá prvá sa týka samého mňa. Už teraz viem, že ju budem mať na viditeľnom mieste na poličke a keď ma bude čakať dôležitá partia, alebo len turnaj, na ktorom si budem chcieť zahrať najlepšie ako viem, určite ju opäť otvorím a vrátim sa „rýchlokurzom“ k tomu, čo budem považovať za potrebné.

Z druhého uhľa pohľadu ju určite využijem ako šachový tréner. V dobe počítačovej sa stretávam u niektorých zverencov s extrémnym preceňovaním napríklad počítačového hodnotenia. Tajná přísada mi dala do ruky pomerne silné argumenty, ktorými aj tých najskalnejších, dúfam, presvedčím, že +0,6 zďaleka neznamená automatickú výhru.

Tretiu pridanú hodnotou vnímam ako otvorenie šachového zmýšľania samotných autorov verejnosti. Bolo pre mňa veľmi zaujímavým čítaním, nazeranie na šachové témy a problémy, hráča svetovej extratriedy, Davida Navary. Alebo aké komplexné príklady vyberá Ján Markoš svojim zverencom pri tréningu. A tiež ako obaja autori píšu o danej téme z vlastných skúseností, otvorene, tak ako by trénovali každého čitateľa individuálne a snažili sa mu poradiť najlepšie, ako sami vedia.

Kúpiť knižku Tajná přísada

Michal Vrba – tréner Bratislavskej šachovej akadémie

Pravidelne dostávam ďakovné maily od rodičov, namiesto únavy cítim vzpruhu, že som niekomu pomohol a posunul ho ďalej. Môj FIDE Rating je 1875, zameriavam sa na tréning začiatočníkov a mierne pokročilých do úrovne 1600 bodov. S odstupom času som si dovolil urobiť nasledovné porovnanie, i keď na hĺbkovú analýzu by iste bolo treba zozbierať poznatky viacerých trénerov.

1. Tréning online je edukatívnejší, naučíme viac

Pri tréningoch naživo často učiteľ stráca drahocenný čas, a to nielen presunom zo školy na inú školu. Spomínam si na chvíle, ako som po škole hľadal deti v rôznych triedach i na školskom dvore a poklusom ich poháňal ako ovečky na pašu do vyhradenej triedy. Minúty bežali. Pri zoome sa všetci pripoja a po privítaní začíname. Celkovo vieme prebrať viac diagramov. Menej starostí s disciplínou, žiadne výkriky vyrušujúcich žiakov. Tých, ktorí sa nevedia zdržať a povedia odpoveď na otázku nahlas a pokazia tak možnosť zodpovedať otázku ostatným, vieme pri online tréningoch zamutovať. Chatovanie poskytuje vynikajúci rozmer, ako môžu odpovedať aj viacerí naraz tým, že odpovedajú priamo mne. Vysvecovanie políčok rôznymi farbami, označenie diagonál, stĺpcov a radov je nezrovnateľné so šachovou tabuľou s figúrkami, ktoré som ledva zasunul do „taštičiek“. Skúsený učiteľ si síce vie v triede poradiť, ale kým sa všetko utíši a deti sa skoncentrujú, trvá to. Tento rozmer zvýšenej schopnosti naučiť sa látku online spôsobom mi potvrdili aj učitelia iných predmetov a riaditeľka školy, na ktorej som predtým učil šach.

2. Vieme zasiahnuť širšie spektrum

Už sa vám stalo, že ste mali v škole talentovaného žiaka, chceli ste ho ďalej viesť na nejakých súkromných alebo klubových tréningoch, ale nebolo to možné, pretože rodičia neboli pre šach natoľko zapálení, prípadne natoľko zavalení prácou, že jednoducho nestíhali dieťa zaviesť na tréningy? Mne áno, najlepší žiak na škole, na ktorej som učil, spadal presne do tejto kategórie. Teraz však chlapec trénuje. Rodič akurát asistuje dieťaťu pripojením na link, možno to niektorým menej zodpovedným akurát pripomenú, že prišiel čas tréningu. Pod širším spektrom rozumiem aj to, že môžeme zasiahnuť deti globálne. V prvej vlne korony som učil môjho príbuzného, ktorý bol v New Yorku, momentálne mám v programe pár jednotlivcov, ktorí nežijú v Bratislave, kde bývam, pri tréningoch naživo by to proste možné nebolo.

3. Online tréningami sa vieme viac venovať tým, ktorých šach naozaj baví

Pokiaľ nie ste profesionálny tréner, ale trénujete najmä v školách či škôlkach, viete, že z niektorých detí šachisti nebudú. Samozrejme, našou snahou je im pomôcť ako sa dá, snažiť sa ich zaujať, nadchnúť a z veľkej miery je možné dosiahnuť istý progres. Po pár mesiacoch však cítite, že tento žiak je jednoducho „prekladač dreva“, ako to raz vtipne vystihol jeden tréner. Možno ho tam iba prihlásili rodičia, zaplatili mu to, baví ho to len čiastočne, rozptyľuje ostatných, musíte sa mu venovať a dovysvetliť všetko na úkor šikovnejších, ktorí musia počkať. Ja netvrdím, že je to zlé, cieľom predsa nie vychovať len šachových majstrov, ale pôsobiť na deti ľudsky, vychovať z nich charakterné osobnosti, ale ak už robíme toto porovnávanie, treba povedať, že na online tréningy hlásia rodičia najmä tie deti, pre ktoré je šach naozaj vášňou. S takými deťmi je radosť pracovať a aj keď budú v každej tréningovej skupine isté rozdiely, nebudú toho kalibru, ako v skupine na tréningu naživo niekde v krúžku na škole.

4. Na tréningoch online je väčšia dochádzka ako pri tréningoch naživo

Všetci to poznáme. Na krúžkoch v školách, škôlkach i kluboch stále niekto chýbal. Jeden ochorie, ďalší je odcestovaný, tretieho nemal kto doviezť na tréning. Chceme viesť deti systematicky a máme nejaký plán, ale ak nám neustále chýba štvrtina detí, aký môžeme dosiahnuť progres? Pri tréningoch online deti chýbajú oveľa menej, internet je dnes už všade, cez leto sa mi jeden chlapec pripojil aj z dovolenky v Chorvátsku. Dokonca aj pokašliavanie nikomu nevadí, ak sme online, nikto sa nenakazí.

5. Tréning online zapája v oveľa väčšej miere rodičov, čo je veľmi prospešné

V minulosti sa mi pri tréningoch v škole i škôlkach stávalo, že rodičia len málo tušili, čo na tréningoch preberáme. A to som veľmi komunikatívny, posielal som extra maily s rôznymi linkami. Či ich však čítali, to veru neviem. Pri tréningoch online u menších detí sedia často rodičia s deťmi. Asistujú tým najmenším tak, že píšu ich odpovede do chatu, počúvajú môj výklad. To je obrovská pridaná hodnota. Po prvé preto, že v niektorých domácnostiach sa zrazu začali hrať šachy, keďže sa pre túto kráľovskú hru zapálili aj rodičia. Toto je samo o sebe krásne, pomáha to zlepšovať vzťahy v rodine, niekde sa navzájom aj zdravo hecujú. Jeden rodič sa priznal talentovanému synovi, že potajme trénuje, aby mu bol vyrovnaným súperom. A syn mu na to: „Odteraz budem trénovať viac, nechcem, aby si mi bol vyrovnaným súperom :-)). Po druhé preto, že môj know how pochytili aj rodičia a niektoré metódy môžu využívať aj sami. Po tretie sami sa zlepšujú a budú môcť viac rozumieť svojim deťom, z niektorých možno budú v budúcnosti ďalší organizační pracovníci družstiev, alebo funkcionári šachových klubov, či rozhodcovia a odbremenia tak tých pár jednotlivcov, na ktorých v kluboch všetko padá.

6. Online tréning je presnejší a kvalitnejší.

Pokiaľ sa venujete pokročilejším šachistom, iste sa vám stalo, že vás nejakým variantom zaskočili. V rýchlosti sa rozhodnúť a vyvrátiť im to dokážete len ak ste oveľa lepší hráč. Pochopiteľne, aj online tréner potrebuje mať od svojich zverencov navrch, ale ten rozdiel nemusí byť taký markantný, pokiaľ má zapnutú počítačovú analýzu, ktorú jeho žiaci nevidia. Zdieľanie obrazovky v zoome to umožňuje. V strategických úlohách by mal mať tréner jednoznačne schopnosť vysvetliť „prečo“, ale v zložitých taktikách je pomoc počítača neoceniteľná. V tréningoch naživo je síce možná aj pomoc počítača, ale myslím si, že je to oveľa náročnejšie logisticky i prakticky. Často ste s deťmi priamo pri šachovnici a nieto času klikať do počítača. Je tu aj ďalší argument. Osobne mám napríklad problém vrátiť figúrky po dlhšom bočnom variante na šachovnici do hlavnej varianty, minimálne mi to trvá dlho a stále som si nie celkom istý, či som na nejaký kameň nezabudol, no pokiaľ analyzujem s počítačom, viem sa tam vrátiť v sekunde.

7. Tréning online je rovnako zábavný ako naživo

Som kreatívny typ, pri tréningoch naživo používam s malými deťmi veľkú šachovnicu, vymyslel som veľa rôznych doplnkových hier, ale musím povedať, že moja osobná skúsenosť s deťmi pri tréningoch online je porovnateľná. Niektoré metódy nefungujú, iné sú naopak účinnejšie. Pomáha mi môj maskot Šachuľko Matový, ktorý sa na začiatku i na konci prihovorí, ak si nevedia deti radu, dá im nápovedu. Keď som nedávno úplným začiatočníkom vysvetľoval chod jazdca, za odmenu som tým, ktorí to zvládli, pustil z mobilu zvuk erdžiaceho koňa. Neverili by ste, akí boli šťastní! Za vyriešené taktiky udeľujem deťom tituly. V každom začíname od začiatku a z detí sa postupne stávajú kandidáti majstra, FM, IM, GM. Výnimočne som už udelil aj titul majstra sveta. Jedno dievčatko išlo vyskočiť z kože, naozaj sa cítilo, ako keby to bola pravda. Online tréning umožňuje v zoome nastaviť aj pozadie, pred nejakým časom som tam mal vesmír a tí najmenší mi naozaj uverili, že vysielam z kozmickej lode. Na ďalšom tréningu som mal pozadie džungle a hneď som deťom vysvetlil, že sme so Šachuľkom havarovali a musím našu loď opraviť. Väčšina mi to samozrejme nezožerie, ale všetkých to príjemne pobaví a naladí ich na správnu vlnovú dĺžku.

8. Tréningy online môžu zasahovať rovnaké vekové kategórie ako tréningy naživo

Spočiatku som si nevedel predstaviť, že by online trénovalo 5-ročné dieťa. Dnes mám takých niekoľko a tiež viacerých šesťročných. Práve do nich vkladám najviac nádejí. Dokážu byť sústredení 55 minút bez prerušenia, niektorí samostatne chatujú, ďalších rodičia prihlásili do https://learningchess.net/us/index, alebo do môjho programu Chess and English a šach, ktorý milujú, sa učia spolu s nevyhnutnou angličtinou formou hry. Hovorím na nich jednoduchou angličtinou, čokoľvek zložitejšie hneď preložím. Áno, je to všetko možné a ak to takto pôjde ďalej, snáď to niektoré talenty dotiahnu oveľa ďalej než ja. Vedenie online tréningov si vyžaduje istú zručnosť, všímať si, či sa niekto nefláka, tým, ktorí nejakú taktiku spravia medzi prvými, ihneď zadávam ďalšie úlohy, napríklad rátajú, kto vyhráva na materiál a môžu tak získať cenu Maxa Euweho, prípadne mi musia do chatu napísať, ktorí sú voľní a izolovaní pešiaci. Jedno päťročné dievčatko mi minule automaticky po vyriešení taktiky písalo do chatu tieto „nadstavby“.

9. Na online tréningoch sa nedá hrať proti sebe ako na tréningoch naživo

Deti si pochopiteľne chcú zahrať, zvlášť kamaráti proti sebe. V online priestore to funguje len obmedzene. Osobne s tým veľa skúseností nemám, mojou zásadou je, že ak ich to naučím dobre, oni si nájdu možnosti, ako hrať na rôznych šachových serveroch. Sú však tréneri, ktorí napríklad na www.lichess.org nastavia konkrétnu pozíciu, od ktorej ich zverenci hrajú proti sebe, prípadne niektorý tréning venujú len hraniu vo dvojiciach. Úprimne však v tomto porovnávacom bode vyhráva tréning naživo.

10. Tréning online nemôže nahradiť stretnutie naživo

Toto je ďalší bod, pri ktorom musím uznať, že tréningy naživo majú výhodu. Ohmatať si figúrky, byť v 3D, žmurknúť na kamaráta, vidieť mimiku tváre, schuti sa spoločne zasmiať a ak pominie korona aj podať si ruky – toto je prosto nenahraditeľné. Deti to potrebujú a je mi ľúto, že im to nevieme poskytnúť.

Zhodnotenie

Pri šiestich z desiatich porovnaní vychádza tréning online lepšie, pri dvoch kritériách je remíza a pri dvoch vychádza lepšie tréning naživo, celkové skóre je tak 7:3 v prospech online tréningov. Priznám sa, že ani po skončení korona krízy by som sa už nechcel vrátiť do pôvodného nastavenia tréningov. Budúcnosť vidím v kombinácii týchto dvoch metód, možno aj v pomere, ktorý vyšiel v tomto porovnaní. Budem vám vďačný za vaše postrehy, rád sa nechám poučiť či opraviť. Píšte mi na huncar.martin@gmail.com

Martin Hunčár, tréner Bratislavskej šachovej akadémie

Kto sa zapojil?
25 detí zo Slovenska (5.-8. ročník základnej školy). 5 mentorov. A jeden Králik „Dávid Králik – zakladateľ ZŠ FÉLIX“.

Výzva na facebooku pre deti „Kto má záujem sa zapojiť do niečoho šialeného“. Kapacita prvých 25 detí bola zaplnená do pár minút. Ponaučenie =>učitelia, tréneri, nebojte sa šialeností. Deti sa ich tiež neboja, dokonca ich aktívne vyhľadávajú!

Aké bolo zadanie?
V podstate úplne jednoduché. Založte si firmu na pokladanie podlahy. Vymyslite názov, slogan, vymyslite ako získate zákazníkov a pripravte cenovú ponuku vášmu prvému klientovi. Na to všetko mali deti 60 minút. Bez toho, aby sa predtým mali možnosť poznať, vidieť alebo že by tušili, o čo pôjde.

Ako to prebiehalo?
Stretávali sme sa vo virtuálnych miestnostiach, pre lepšiu predstavivosť ich budem nazývať miestnosťami ako v škole – BTW, technika dnes dokáže zázraky, aj pre mňa bola práca vo virtuálnych miestnostiach nová.

Na začiatok sme sa stretli všetci (25 detí, 5 mentorov a Dávid) v školskej jedálni, ktorá bola slávnostne na túto príležitosť vyzdobená. Po Dávidovom privítaní každý z mentorov povedal o sebe dve krátke vety a išlo sa na vec. Rozliezli sme sa náhodným výberom do piatich tried na prvom poschodí. V každej triede sa tak ocitlo 5 detí a jeden mentor. My sme sa zišli v zložení Jakub (piatak), Adam (siedmak), Viki (šiestačka), Martin (siedmak) a Danko (šiestak).

Zrazu sedí zoči-voči 6 ľudí, ktorí sa predtým nikdy nevideli. Spoločným cieľom je splniť vyššie spomenuté zadanie a presne za 60 minút prísť naspäť do jedálne, kde pred všetkými do troch minút odprezentujete svoju firmu a jej lákavú ponuku.

Aká bola úloha mentora /moja rola/?
Byť ticho! Moja úloha bola na prvý pohľad úplne jednoduchá, no neuveriteľne ťažká. Byť jednoducho ticho. A nechať deti, ako sa postavia pred problémy, ktoré im zrazu pristáli na stole. V tomto bode by som opäť rád zdôraznil, že nemáte tím vyškolených profesionálov, ktorí majú za sebou stovky úspešných projektov a dokážu aj za krátku chvíľu vypracovať zmysluplné zadanie. Predstavte si to, ako keby si prenajmete priestory v nákupnom centre, zastavíte na ulici prvých 5 ľudí, ktorí majú chuť podnikať, a následne im poviete „Založte firmu, za hodinu otvárame!“.

S odstupom času to vnímam vlastne ako taký sociálny experiment – čo sa stane? Preváži zúfalosť, že skupina neporozumie zadaniu? Čo ak zvíťazia obavy, že úlohu nezvládnu a zutekajú „odpoja sa“? A kde začnú, veď nikto z nich nič podobné predtým nerobil?

Presne tieto otázky som počul v tom ohlušujúcom tichu, keď sa za nami zavreli dvere triedy, a ostali sme sami. Áno bolo to zo začiatku depresívne a musel som si vypnúť zvuk a klávesnicu, lebo tak veľmi som im chcel poradiť, pomôcť. Tým by som to celé pokazil.

Po prvých 15tich minútach začali náznaky mobilizácie. Padali otázky – „kto viete dobre matiku, spravte kalkulácie a cenníky. Dobre, ja pripravím stratégiu, akých zákazníkov vlastne oslovíme? A čo názov firmy, slogan? Ja som v týchto veciach ľavý, kto by toto vedel vymyslieť, zaznelo triedou.“

Za neuveriteľných 50 minút mali obchod pripravený na otvorenie. Vedeli, že spravili veľa chýb a veľa vecí mohlo byť lepších. No za 10 minút museli otvoriť. A tak posledné minúty sa ako vojaci, ako pluk, ktorý vo výcvikovom stedisku prekonal tie najťažšie skúšky, zocelení a odhodlaní, sa postavili vedľa seba a Adam už iba zavelil: „Ty povieš našim zákazníkom, čo ponúkame a prečo máme pre nich najlepšiu ponuku. Ty prídeš s podrobnou kalkuláciou a ja dám na záver priestor na otázky, keby sa naši klienti chceli ešte niečo spýtať.“

Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn. Zvonenie. Čas vypršal. My sme sa opäť ocitli späť v plnej jedálni, kde pred deťmi stáli potencionálni zákazníci. Nikto nepohol ani brvou. Boli vyzvaní, aby začali ako prvý. Viki bez záchvevu v hlase spustila. Za tri minúty bol koniec príbehu. Na konci zožali potlesk.

Ako príbeh ďalej pokračoval?

Na 10 minút sme sa mohli vrátiť do svojej triedy. Konečne som mohol povoliť zakusnutý jazyk. Bol som nadšený z toho, čo som práve videl a zažil. Všetko som si zapisoval a každému, ako aj celej skupine som dal spätnú reflexiu. Po nej sme sa opäť vrátili do jedálne, kde deti dali reflexiu dnešnému dňu. Dnešný deň videli ako schody na karte z hry DixIt. Každou chvíľou počas tejto bláznivej hodiny rástli.

A čo vlastne odprezentovali v jedálni? S akou cenovou ponukou prišli? Čím zaujali svojich budúcich zákazníkov?
O to predsa vôbec nešlo! Neviem si predstaviť, akú známku by som im dal v škole. Jednotku? Dvojku, lebo pri výpočte ceny zabudli zarátať dopravu? Nezmysel! Moje hodnotenie bolo nasledovné:

Úlohu ste splnili a zvládli, pretože:

– Založili ste firmu a vymysleli slogan.
– Vymysleli ste, ako budete propagovať svoje produkty a mali pripravený cenník.
– A to najpodstatnejšie, čo v zadaní nebolo napísané. Stihli ste to v presne stanovenom čase.

Prečo by som mal hodnotiť, ako si firmu pomenovali, alebo že mali nesprávnu kalkuláciu? Na to by napokon prišli v reálnom svete hneď po prvých objednávkach.

A o čo tu vlastne celý čas išlo?

To úplne najdôležitejšie, čo mi ešte stále dokáže vtlačiť slzu šťastia do oka však bolo:
– Počas celej hodiny sa každý snažil najlepšie, ako vedel
– Všetci sa vzájomne podporovali a čo je dôležité, navzájom počúvali s porozumením toho druhého
– Pravidelne používali slová ďakujem a prosím

Áno, stále píšem o piatich deťoch vo veku 11-13 rokov. Za 10 rokov možno budú práve vo vašej firme medzi zamestnancami, možno budú práve vašimi dodávateľmi, odberateľmi, možno budú chcieť vstúpiť do politiky.

Všetko vyššie napísané by sa mohlo zdať, ako výmysel. A nikomu nebudem zazlievať, keď ma z vymýšľania alebo prifarbovania bude podozrievať. Chcem vám iba povedať, že toto všetko, som presne do bodky zažil, v jedno štvrtkové dopoludnie. Tak, ako je tu čierne na bielom.

Ako to bolo s tým králikom?

Dávid, ktorý celú túto šialenosť vymyslel, sa volá Dávid Králik. No a ja sa volám Michal Vrba. Pri predstavovaní ma však nazval Viktorom. Takže som pred začiatkom vlastne nevedel, či som v správnej škole a či toto dobrodružstvo budem môcť zažiť. Ďakujem, že to vyšlo.

PS1. Zrejme veľmi podobný príbeh zažili aj v ostatných triedach. Súdim z finálneho výstupu, ktorí prezentovali v jedálni. A to je neobyčajne povzbudzujúce zistenie.
PS2. Prežijeme. A dôverujme deťom.

Autor: Michal Vrba, zakladateľ Bratislavskej šachovej akadémie a Šachového obchodu

Takto pred rokom som po dlhých 12tich rokoch odišiel z práce, ktorej vďačím za množstvo príležitostí. Vďaka práci v reklamnom priemysle som spoznal kopu zaujímavých ľudí, videl do kuchyne veľkým nadnárodným spoločnostiam, ale aj drobným podnikateľom. Mal som možnosť zažiť fungovanie biznisu v iných krajinách, učiť sa od lepších, možnosť realizovať sa a ako bonus som mal nadpriemerný plat.

Moja mama hovorí, koze bolo dobre, išla sa na ľad šmýkať
Popri tom som sa venoval svojim záľubám, medzi ktoré nepochybne patrí šach. Pred šiestimi rokmi sme s Niki založili Bratislavskú šachovú akadémiu a s nereálnymi cieľmi a víziami letov na Mars som čakal, že zmením svet. Po pár mesiacoch prišlo veľmi rýchle vytriezvenie a pristátie naspäť na zemi.

Vytlačil som si vizitky „šachový tréner“ a chvíľu som aj veril, že ním som. Do prvého krúžku sa prihlásili tri deti a začali sme sa učiť šachy. Dnes, keď sa na seba pozriem späť, musím sa pousmiať. Neviem, či som ja učil deti, alebo oni mňa. Viem ale, že bez tohto začiatku by dnes akadémia nebola akadémiou.

Roky plynuli, deti a moje skúsenosti pribúdali. Svoj celodenný čas som pomaly rozdeľoval 50% práca a 50% akadémia. Deti, ktoré som trénoval začali chodievať na turnaje a získavať nielen prvé skúsenosti, ale aj svoje prvé ocenenia. Veľmi som sa z toho tešil, keď som videl, ako sa im darí. Ako aj po prehre vstali a s odhodlaním išli do ďalšej partie.

Tieto ich malé víťazstva boli pre mňa víťazstvom veľkým. Asi v tom čase som si začal uvedomovať, že potrebujem prácu, ktorá mi dáva väčší zmysel, ako tú, ktorú som robil doposiaľ. Napriek všetkým nesporným výhodám a tomu, že ma navyše aj bavila tá súčasná.

Posledný klinec do rakvy
V utorok sme mali tréning ako každý iný. Vedel som, že v stredu niektorí pôjdu na svoj prvý turnaj, preto som zvolil precvičovanie matovania. Niektorí to považovali za zbytočnosť a necítili potrebu tomu venovať pozornosť.

Prekonávať odpor triedy je pre trénera ťažká a zbytočná práca, no tentokrát som trval na svojom.
V stredu sa hral turnaj. Chlapec, ktorý včera najviac mával rukami, že načo mu bude nejaké matovanie, mi prišiel poďakovať. Vďaka tomu, že si to včera precvičil práve vyhral partiu a veľmi sa teší.

V tej chvíli som vedel, že niet cesty späť. Otázka však stála, ako ďalej? Dlho som nevedel, ako s touto situáciou naložiť. Kamarát mi však povedal jednoduchú vec.

„Máš 35 rokov. Myslím, že ak to teraz nevyskúšaš, o 20 rokov si to budeš vyčítať a nebudeš to môcť vrátiť späť.“ 
Trvalo asi mesiac, kedy som sa zobudil a vedel, že musím odísť z firmy, aby som mohol oboma nohami vojsť cez nové, pootvorené dvere.

Slávnostný odchod
Asi pred týždňom som sa stretol s novým slovným spojením „slávnostný odchod“. Poznám slávnostné príchody, slávnostné otvorenia, slávnostné príhovory, ale slávnostný odchod som ešte nepočul.

Teraz, keď píšem tento blog si uvedomujem, že taký slávnostný odchod som vlastne zažil v čase, keď som odchádzal z firmy. Dvanásť rokov. Presne na deň. Môže sa zdať ako dlhá ale aj krátka doba. Zostane mi nespočet spomienok a krásna knižka s fotkami a venovaniami od kolegov a kamarátov, s ktorými som sedel v spoločnej reklamnej lavici.

Ako vyzerá nová cesta
Bol júl 2017, a predo mnou sa otvorila široká lúka bez vyšľapanej cesty. Po prvom roku za sebou vidím kus prejdenej cesty. No ešte väčšiu diaľku ako pre rokom. Veľakrát som odbočil a veľakrát som sa vrátil späť. Stretol som veľmi veľa nových ľudí, inšpiratívnych ľudí, ľudí s nadšením, ľudí, ktorí ma povzbudzovali ale aj ľudí, ktorí nechápali, čo vlastne robím.

Prišiel mi do cesty aj Komenského Inštitút. Asi jedna z najúžasnejších vecí,ktoré sa mi mohli prihodiť. Dal mi možnosť nahliadnuť medzi komunitu milujúcich učiteľov na Slovensku. Lebo ako povedala spolužiačka Janka, deti potrebujú od učiteľov (trénerov) v prvom rade lásku.

A zmysel?
Bol to ťažký rok ale zároveň ma bavil. Mám radosť z toho čo robím a moja práca mi dáva zmysel. Deti ma mnohému naučili a pomohli mi opäť kúsok vyrásť. Verím, že ten ďalší rok bude zase o kúsok lepší.

Teší ma, že akadémia začína fungovať, ako som si niekedy dávno vysnil. Funguje hlavne vďaka zapáleným trénerom, klubom, turnajovým organizátorom, rodičom, sponzorom a tiež vďaka mojej rodine, ktorá ma podporuje.

A aký je vlastne zmysel toho celého? Cieľom akadémie nie je vychovať z každého veľmajstra, ale dať každému šancu, stať sa lepším človekom.

Ak by sa to podarilo čo i len pri jednom človiečiku, malo to zmysel.

Autor
Michal Vrba, riaditeľ Bratislavskej šachovej akadémie, šachový nadšenec, fotograf, cyklista a milovník dobrodružstiev, zakladateľ Šachového obchodu

Nie nadarmo sa šachu hovorí „hra kráľov“. Dve kráľovstvá bojujú proti sebe. Ktorý kráľ zomrie ako prvý?
Pre niekoho koníčkom, krátením voľného času, pre iného súťažným športom. Šach v sebe ukrýva prvky umenia, vedy i športu. Zaujímavé je, že v dnešnej verzii šachových kameňov možno pozorovať alegóriu stredovekej spoločnosti. Okrem iného šach rozvíja logické myslenie, cvičí pamäť, zvyšuje inteligenciu hráčov a prospieva v mnohých iných oblastiach. Aké sú jeho supervýhody?

1, Zvyšuje IQ
Šach bol vždy považovaný za hru pre výnimočne inteligentných ľudí. Tentoraz je nepochybné, že pohyby figúrok po šachovnici môžu v skutočnosti zvýšiť u človeka inteligenčný kvocient. Štúdia 4000 venezuelských žiakov dokázala významné nárasty IQ u chlapcov i dievčat už po 4 mesiacoch šachovej výučby.

2, Prevencia Alzheimerovej choroby
Je známe, že nevyužitie mozgového tkaniva vedie k strate mozgovej sily. Vzhľadom k tomu, že mozog pracuje ako sval, potrebuje byť nielen v kondícii, ale sa aj precvičovať. Je dokázané, že seniori nad 75 rokov, ktorí sa venovali šachu či podobným strategickým aktivitám, majú nižšie riziko vzniku demencie.

3, Aktivizuje obe hemisféry
Nemeckí výskumníci predpokladali, že počas hrania šachu sa stáva oveľa aktívnejšou ľavá hemisféra. Nepredpokladali však vplyv i na hemisféru pravú. No šach pôsobí pozitívne na obe hemisféry. To znamená, že za použitia oboch hemisfér šachista reaguje oveľa rýchlejšie napríklad v určovaní pozícií šachových figúrok. Hráči sa počas hry učia, že nemusia spraviť hneď prvú vec, čo ich napadne. Učia sa zvažovať rôzne možnosti a ich pre a proti.

4, Zvyšuje kreativitu
Šach vyžaduje prísnu logiku myslenia i veľkú dávku obrazotvornosti. Vieme, že práve pravá hemisféra vplýva na našu kreativitu a keďže šach aktivizuje túto hemisféru, hráčovi pomáha rozvíjať produktívne schopnosti. Konkrétne šach výrazne zvyšuje originalitu. Hráči sú nútení si predstavovať rôzne akcie v rôznom poradí, predtým ako sa udejú. Učíme sa predstavovať si budúce ťahy bez toho, aby sme ťahali figúrkami.

5, Zlepšuje pamäť
Byť výborným hráčom znamená, že hráč pozná dokonale chyby protihráča, ktoré mu pomohli vyhrať predtým. Mladí študenti, ktorí sa pravidelne venovali šachu počas dvojročnej štúdie, si zlepšili známky vo všetkých predmetoch, ich učitelia si všimli lepšie pamätanie učiva i kvalitnejšie organizačné zručnosti žiakov.

6, Zvyšuje schopnosť riešiť problémy
Šachový zápas je ako skladanie skladačky. Potrebujete riešenia v reálnom čase, pretože váš súper neustále mení parametre. Dôležité je predvídanie, hráči sa učia najprv myslieť a až potom konať. Po čase šach pomáha rozvinúť trpezlivosť i myslenie ako také. Šachisti paralelne zvažujú rôzne možnosti riešenia problémov.

7, Zdokonaľuje čitateľskú zručnosť
Štúdia v USA dokázala, že žiaci hrajúci šach majú oveľa vyššiu čitateľskú zručnosť ako tí žiaci, ktorí šach nehrávajú. Umenie hrať šach je umenie čítať pozície. Daná pozícia je hieroglyf, ktorý musíme rozlúštiť. Cieľom je dobre prečítať hru a nabúrať tak súperove úmysly.

8, Zlepšuje koncentráciu
Šach je hra spätných väzieb, majstrovstvo adaptácie aj odvahy konať. Hľadieť počas hry inde alebo premýšľať o niečom inom – zvyčajne je to výsledkom intenzívneho sústredenia a zdokonaľovania sa v hre. Hráči sa učia pozornosti, učia sa chápať výhody pozorného sledovania a koncentrácie. Ak nedokážu sledovať, čo sa deje, nemôžu vhodne reagovať bez ohľadu na to, akí sú bystrí.

9, Rast nervových buniek
Dendrity sú ako konáre stromu, ktoré vysielajú signály z iných nervových buniek do neurónov, ku ktorým sú pripojené. Predstavte si ich ako „antény“, ktoré vyzdvihujú signály z iných mozgových buniek. Čím viac dendritov, tým viac signálu. Interakcia s ľuďmi, náročnejšia aktivita a učenie sa novým schopnostiam, povedzme šachu, ktorý je dokonalým spojením týchto činností, spôsobuje rast nervových buniek.

10, Učí plánovaniu a predvídaniu
Hranie šachu má za následok rozvoj tých častí mozgu, ktoré sú zodpovedné za plánovanie i hodnotenie situácií. Strategické hry ako šach majú za následok hodnotnejšie rozhodovanie vo všetkých oblastiach života. Šachisti sa učia stanovovať si ciele a určovať si konkrétne kroky vedúce k nim. Prehodnocujú riskantné voľby a hľadajú racionálne riešenia. Na základe zmeny situácie v prípade potreby sa učia svoje plány prehodnocovať i vyvíjať nové.

Šach je hra, ktorú sa učíme hrať celý život, vždy je totiž čo zlepšovať.

Tomáš za šachovnicou

Ostatných päť rokov sa venujem deťom a mládeži, ktoré podnikajú svoje prvé kroky na šachovnici. Za ten krátky čas som mal to šťastie, stretnúť množstvo detí, talentovaných, zapálených, odhodlaných ale aj nesmelých, deti s chuťou pracovať na sebe, aj tie, ktoré majú jednoducho iba radosť z hry samotnej.  Niektorí sú dobrí v taktike, iní v trpezlivosti a ďalší sa zas vedia rýchlo oklepať z neúspechu a ísť do ďalšej partie s ešte väčším zápalom.

Ako však zistíte, že si k niekomu bohyňa Caissa minimálne prisadla? Napríklad tak, že na Vianoce sa Martin najviac teší zo šachovej knižky miesto nového mobilu. Alebo ako Tomáš, si zvolí ročníkovú prácu „Šach“ a tú prezentuje pred celou školou.

Tomášova Ročníková práca na stiahnutie

Stretnutie s Caissou dáva šachom iný rozmer, pre ktorý sa ťažko hľadajú slová a každý to má inak. Ingrediencia však býva vo všetkých prípadoch rovnaká – láska k šachu.

Autor: Michal Vrba

Letnými prázdninami sa zatvoria brány škôl a s nimi oddychujú aj deti navštevujúce šachové krúžky. Už dlhšie sme uvažovali, ako aj počas leta vytiahnuť deti trošku von v spojení so šachmi a vyskúšali sme pripraviť „Letné športové popoludnie s BŠA“.

Našťastie, hneď v prvom ročníku nám vyšlo počasie, ktoré je pre takéto podujatie kľúčové. Podporila nás aj mestská časť Lamač, ktorá nám poskytla povolenie na zabratie verejného priestranstva na tieto účely, za čo sme veľmi vďačný.

Po administratívnych úkonoch a daru z nebies sme sa teda mohli vrhnúť na to najhlavnejšie a tým bol samotný program.

S deťmi a rodičmi sme sa stretli v utorkové popoludnie 25.7.2017 pred štvrtou hodinou vo voľnočasovom areáli za základnou školou, kde boli deti rozdelené do troch tímov po štyroch spoluhráčov.

Na deti čakali 4 stanovištia, pričom na úplnom začiatku mali za úlohu vymyslieť názov svojho tímu a nakresliť si vlastnú vlajku. V časovom limite 15 minút to zvládli všetci na plný počet bodov a tak sa následne rozutekali plniť ďalšie úlohy.

Best Team zľava Jakub Janetka, Richard Farkaš, Tomáš Komora, Ema Ludviková

Šachový tím BŠA zľava Mark Habdák, Samuel Ludvik, Daniel Ballay, Max Habdák

Tím-Tým 🙂 zľava hore Tomáš Marko, Matej Farkaš, Simon Komora, Samuel Marko

Na deti čakala prekážková dráha, ktorú museli zvládnuť prebehnúť bez spadnutej stolnotenisovej loptičky, čakalo ich skladanie rubikovej kocky, čo najrýchlejšie postavenie šachovnice z jedného konca ihriska na druhý, samozrejme šachové úlohy a súboje v „Kameň, Papier, Nožnice – KPN“.

Beh so stolnotenisovou raketou a loptičkou

Skladanie rubikovej kocky

Stavenie šachovnice

Riešenie šachových úloh

KPN

Po skončení súťaží sme vyhodnotili družstvá a najlepších jednotlivcov. Najlepší získali diplomy, družstvá podľa umiestnenia medaile a každý ešte aj drobnú sladkosť, lentilky 🙂

Individuálne výsledky:
Najlepší v skladaní rubikovej kocky: Tomáš Komora a Daniel Ballay
Najlepší riešiteľ šachových úloh: Max Habdák
Víťazka KPN: Ema Ludviková

Konečné poradie družstiev
1. miesto Best Team (15 bodov)
2. miesto Tím-Tým 🙂 (11 bodov)
3. miesto Šachový tím BŠA (10 bodov)

Spoločná fotografia tímov a trénerov

Veľké poďakovanie patrí celému tímu, vďaka ktorému sa toto podujatie mohlo zrealizovať, Janke, Mary, Niki, Tomášovi, Jarovi, Dušanovi a Mišovi. Ďakujeme tiež rodičom za povzbudzovanie, fotografovanie a starostovi Petrovi Šramkovi za uvedenie podujatia.

Fotogaléria
Podujatie sa mohlo uskutočniť vďaka vašej podpore 2% a MČ Lamač