Ako Králik preľstil Vrbu a bol z toho Viktor

Prežije Slovensko a svet krízu, ktorá stojí predo dvermi? Zverili by ste svojim deťom “domácu kasu”? Potrebujú dnešné deti naozaj toľko nášho “dohľadu”? Aj na tieto otázky som získal odpoveď v sociálnom experimente, ktorého som bol priamym účastníkom.

Kto sa zapojil?
25 detí zo Slovenska (5.-8. ročník základnej školy). 5 mentorov. A jeden Králik “Dávid Králik – zakladateľ ZŠ FÉLIX”.

Výzva na facebooku pre deti “Kto má záujem sa zapojiť do niečoho šialeného”. Kapacita prvých 25 detí bola zaplnená do pár minút. Ponaučenie =>učitelia, tréneri, nebojte sa šialeností. Deti sa ich tiež neboja, dokonca ich aktívne vyhľadávajú!

Aké bolo zadanie?
V podstate úplne jednoduché. Založte si firmu na pokladanie podlahy. Vymyslite názov, slogan, vymyslite ako získate zákazníkov a pripravte cenovú ponuku vášmu prvému klientovi. Na to všetko mali deti 60 minút. Bez toho, aby sa predtým mali možnosť poznať, vidieť alebo že by tušili, o čo pôjde.

Ako to prebiehalo?
Stretávali sme sa vo virtuálnych miestnostiach, pre lepšiu predstavivosť ich budem nazývať miestnosťami ako v škole – BTW, technika dnes dokáže zázraky, aj pre mňa bola práca vo virtuálnych miestnostiach nová.

Na začiatok sme sa stretli všetci (25 detí, 5 mentorov a Dávid) v školskej jedálni, ktorá bola slávnostne na túto príležitosť vyzdobená. Po Dávidovom privítaní každý z mentorov povedal o sebe dve krátke vety a išlo sa na vec. Rozliezli sme sa náhodným výberom do piatich tried na prvom poschodí. V každej triede sa tak ocitlo 5 detí a jeden mentor. My sme sa zišli v zložení Jakub (piatak), Adam (siedmak), Viki (šiestačka), Martin (siedmak) a Danko (šiestak).

Zrazu sedí zoči-voči 6 ľudí, ktorí sa predtým nikdy nevideli. Spoločným cieľom je splniť vyššie spomenuté zadanie a presne za 60 minút prísť naspäť do jedálne, kde pred všetkými do troch minút odprezentujete svoju firmu a jej lákavú ponuku.

Aká bola úloha mentora /moja rola/?
Byť ticho! Moja úloha bola na prvý pohľad úplne jednoduchá, no neuveriteľne ťažká. Byť jednoducho ticho. A nechať deti, ako sa postavia pred problémy, ktoré im zrazu pristáli na stole. V tomto bode by som opäť rád zdôraznil, že nemáte tím vyškolených profesionálov, ktorí majú za sebou stovky úspešných projektov a dokážu aj za krátku chvíľu vypracovať zmysluplné zadanie. Predstavte si to, ako keby si prenajmete priestory v nákupnom centre, zastavíte na ulici prvých 5 ľudí, ktorí majú chuť podnikať, a následne im poviete “Založte firmu, za hodinu otvárame!”.

S odstupom času to vnímam vlastne ako taký sociálny experiment – čo sa stane? Preváži zúfalosť, že skupina neporozumie zadaniu? Čo ak zvíťazia obavy, že úlohu nezvládnu a zutekajú “odpoja sa”? A kde začnú, veď nikto z nich nič podobné predtým nerobil?

Presne tieto otázky som počul v tom ohlušujúcom tichu, keď sa za nami zavreli dvere triedy, a ostali sme sami. Áno bolo to zo začiatku depresívne a musel som si vypnúť zvuk a klávesnicu, lebo tak veľmi som im chcel poradiť, pomôcť. Tým by som to celé pokazil.

Po prvých 15tich minútach začali náznaky mobilizácie. Padali otázky – “kto viete dobre matiku, spravte kalkulácie a cenníky. Dobre, ja pripravím stratégiu, akých zákazníkov vlastne oslovíme? A čo názov firmy, slogan? Ja som v týchto veciach ľavý, kto by toto vedel vymyslieť, zaznelo triedou.”

Za neuveriteľných 50 minút mali obchod pripravený na otvorenie. Vedeli, že spravili veľa chýb a veľa vecí mohlo byť lepších. No za 10 minút museli otvoriť. A tak posledné minúty sa ako vojaci, ako pluk, ktorý vo výcvikovom stedisku prekonal tie najťažšie skúšky, zocelení a odhodlaní, sa postavili vedľa seba a Adam už iba zavelil: “Ty povieš našim zákazníkom, čo ponúkame a prečo máme pre nich najlepšiu ponuku. Ty prídeš s podrobnou kalkuláciou a ja dám na záver priestor na otázky, keby sa naši klienti chceli ešte niečo spýtať.”

Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn. Zvonenie. Čas vypršal. My sme sa opäť ocitli späť v plnej jedálni, kde pred deťmi stáli potencionálni zákazníci. Nikto nepohol ani brvou. Boli vyzvaní, aby začali ako prvý. Viki bez záchvevu v hlase spustila. Za tri minúty bol koniec príbehu. Na konci zožali potlesk.

Ako príbeh ďalej pokračoval?

Na 10 minút sme sa mohli vrátiť do svojej triedy. Konečne som mohol povoliť zakusnutý jazyk. Bol som nadšený z toho, čo som práve videl a zažil. Všetko som si zapisoval a každému, ako aj celej skupine som dal spätnú reflexiu. Po nej sme sa opäť vrátili do jedálne, kde deti dali reflexiu dnešnému dňu. Dnešný deň videli ako schody na karte z hry DixIt. Každou chvíľou počas tejto bláznivej hodiny rástli.

A čo vlastne odprezentovali v jedálni? S akou cenovou ponukou prišli? Čím zaujali svojich budúcich zákazníkov?
O to predsa vôbec nešlo! Neviem si predstaviť, akú známku by som im dal v škole. Jednotku? Dvojku, lebo pri výpočte ceny zabudli zarátať dopravu? Nezmysel! Moje hodnotenie bolo nasledovné:

Úlohu ste splnili a zvládli, pretože:

– Založili ste firmu a vymysleli slogan.
– Vymysleli ste, ako budete propagovať svoje produkty a mali pripravený cenník.
– A to najpodstatnejšie, čo v zadaní nebolo napísané. Stihli ste to v presne stanovenom čase.

Prečo by som mal hodnotiť, ako si firmu pomenovali, alebo že mali nesprávnu kalkuláciu? Na to by napokon prišli v reálnom svete hneď po prvých objednávkach.

A o čo tu vlastne celý čas išlo?

To úplne najdôležitejšie, čo mi ešte stále dokáže vtlačiť slzu šťastia do oka však bolo:
– Počas celej hodiny sa každý snažil najlepšie, ako vedel
– Všetci sa vzájomne podporovali a čo je dôležité, navzájom počúvali s porozumením toho druhého
– Pravidelne používali slová ďakujem a prosím

Áno, stále píšem o piatich deťoch vo veku 11-13 rokov. Za 10 rokov možno budú práve vo vašej firme medzi zamestnancami, možno budú práve vašimi dodávateľmi, odberateľmi, možno budú chcieť vstúpiť do politiky.

Všetko vyššie napísané by sa mohlo zdať, ako výmysel. A nikomu nebudem zazlievať, keď ma z vymýšľania alebo prifarbovania bude podozrievať. Chcem vám iba povedať, že toto všetko, som presne do bodky zažil, v jedno štvrtkové dopoludnie. Tak, ako je tu čierne na bielom.

Ako to bolo s tým králikom?

Dávid, ktorý celú túto šialenosť vymyslel, sa volá Dávid Králik. No a ja sa volám Michal Vrba. Pri predstavovaní ma však nazval Viktorom. Takže som pred začiatkom vlastne nevedel, či som v správnej škole a či toto dobrodružstvo budem môcť zažiť. Ďakujem, že to vyšlo.

PS1. Zrejme veľmi podobný príbeh zažili aj v ostatných triedach. Súdim z finálneho výstupu, ktorí prezentovali v jedálni. A to je neobyčajne povzbudzujúce zistenie.
PS2. Prežijeme. A dôverujme deťom.

Autor: Michal Vrba, zakladateľ Bratislavskej šachovej akadémie a Šachového obchodu

Tento záznam bol publikovaný v Kávička . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *