Po roku sa Dni Petržalky vrátili v júni tam, kam podľa mnohých patria – na dostihovú dráhu. Túto zmenu privítali všetci a Bratislavská šachová akadémia tiež. Priestoru bolo dosť. Organizátori nám našli priam luxusné miesto – pod veľkým stromom. V horúčave to padlo nesmierne vhod, akurát slnko počas dňa šlo svoju cestu po oblohe a našou celodennou vedľajšou disciplínou sa stalo presúvanie šachových stolov za tieňom. Ak by sa za našu výkonnosť udeľovalo ELO, večer by sme odchádzali o 100 bodov silnejší 🙂
Minulý rok sme pred Ekonomickou univerzitou bojovali s prachom, tento rok sme mali o zábavu postarané inak. Medzi mladými návštevníkmi, ktorí sa chceli učiť hrať šach sa tento rok objavil aj vietor. A nebol hocijaký, mal zjavne vlastný názor na šachovú stratégiu. Sfukoval šachovnice, rozhadzoval figúrky po trávniku, zúrivo listoval v šachových knihách. Všetko lietalo povetrím jedna radosť…
Zavítali medzi nás ockovia a zdatnejší súperi, ktorí si to rozdávali so synom Filipom. Nepochodili, ale nijako ich to neodradilo. Dobrému šachistovi môžeš vyfúknuť všetko, ale nikdy nie jeho odhodlanie. U mňa zasa najmenší našli záľubu v maľovankách šachových bábok, lámali rekordy v stavaní šachových vežičiek. Po obede k nám zavítal aj Martin Hunčár so Šachuľkom Matovým, spolu bavili budúcich majstrov a dávali šachové hádanky, ktoré dali zabrať aj dospelákom.
Medzitým nás stále hneval vietor. Čo musíte urobiť ak máte takéhoto neposlušného žiaka? Prilepte mu šachovnicu! A fungovalo to. Pravda, figúrky sa prilepiť nedajú. Tie lietali naďalej zo stolov s obdivuhodnou pravidelnosťou, ale našim šachistom to vôbec neprekážalo. Zbierali ich znova a znova. Desiatykrát. Stýkrát? Prečo? Pretože dobrý šachista sa nikdy nevzdáva. Môže vietor dostať mat? Môže! Rozhodla lepiaca páska a odhodlanosť. Šachisti verzus vietor 1:0.
A čo sa nás najčastejšie pýtali? Ako každý rok, aj tentoraz jednoznačne zvíťazila otázka návštevníkov: „Od koľkých rokov môže dieťa hrať šach?“
Naša odpoveď zostáva rovnaká. Hneď, ako dokáže rozlíšiť jazdca od pešiaka. A niekedy ani to nie je úplne nevyhnutné. Veď aj veľkí šachisti sa najprv učili, ako sa figúrky hýbu.
Domov sme odchádzali unavení, trochu opálení a s niekoľkými metrami spotrebovanej lepiacej pásky. Ale hlavne s dobrým pocitom, že šach opäť prilákal množstvo detí, rodičov aj okoloidúcich.
Čo myslíte, čo nás čaká budúci rok? Dážď? Dúfam, že nie. Budúci rok nás predsa čakáte znova vy, už sa na vás tešíme. Ale ešte predtým sa vidíme už túto sobotu 27.6. Šachuľkova hruda zlata. Tam nám horúčava prekážať nebude, po akcii sa kúpeme v jazere. https://chess.sk/files/turnaje/Sachulkova_hruda_zlata_2026.pdf
Autorka: Mariana Sršňová