1.12. sa v Starej jedálni stretli rodičia škôlkarov s Martinom Hunčárom
Šach nie je len pre profíkov a klubových hráčov. Je to najfantastickejšia hra na svete, pri ktorej sa zabavia 5 ročné deti i 80 roční starci. Mám to privilégium, že trénujem v škôlkach práve tých najmenších. Niekedy neviem, či sa mám smiať alebo plakať, napríklad vtedy, keď mi na otázku, čo je to mat, odpovie celkom vážne jeden chlapček, že je to keď niekto neposlúcha a robí druhým zle. V inej škôlke mi zase iný celkom presvedčivo tvrdil, že mat je jednoducho „Dovidenia pán Kráľ!“
Ďalší sa mi po partii pochválil, ako vyhodil kráľa, veď aj maminka mu vravela, že sa to môže. K tomu všetkému deti vystrúhajú na tvárach úsmev, žiaria im očká. Šach len „ochutnali“ a zatiaľ skoro vôbec netušia, o čom to všetko je, ale aj tak sa im páči.
Aj preto som chcel zorganizovať stretnutie z rôznych škôlok, kde by prišli aj s rodičmi a mohli sa spoločne zabaviť. Podarilo sa. 1.12. piatok podvečer sme sa stretli v Starej jedálni a odštartoval to, ako inak, Šachuľko Matový svojím snom. Tento raz bol v Mačičkove učiť šach mačky a ako vždy, bolo to „strašné“, až kým sa nezobudil. Potom sa deti na veľkej šachovnici predstavovali a prezradili, kde bývajú. Nie, nemyslím ulicu, ale súradnicu, na ktorú sa práve postavili.
Pokračovali sme v hre „áno-nie“, čo prakticky prebieha tak, že sa niekto postaví na šachovnicu, povie aká je figúrka a kráča po stĺpcoch, radoch či diagonálach. Ak vykoná ťah podľa pravidiel, všetci zborovo odvetia „áno“. Ak sa náhodou veža poblázni a ťahá ako strelec, ozve sa nesúhlasné „nie“.
Na magnetickej šachovnici sme si zahrali aj rozprávku na dámu-herečku, ktorá chcela byť jazdcom. Áno, tušíte správne, je to o tom, ako zmatovať kráľa samotnou dámou. Dáma je ako papagáj, neskôr zavolá kráľa na pomoc, aby sa vyhla patu. Menšie deti sa pri tom skvele bavia, zároveň sa to však naučia.
Nasledovala „exhibícia“ – na pódium som pozval osemročného Martinka Srnáka, ktorý odohral partiu naslepo asi do 15. ťahu proti výbornému Riškovi Homzovi. Keď sme partiu prerušili, vyhrával dokonca o figúru. V úprimnom obdive ostali mnohí rodičia, Martinko zožal zaslúžený potlesk.
Všetkým sa predstavili aj Šachuľkovi kamoši – Patrik Pat, ktorý má najradšej remízu a pri každom pate má párty a Jožko Šprtovský, ktorý všetok svoj voľný čas trávi čítaním kníh, potom je „najmúdrejší“, ale aj trochu pyšný.
Potom sa deti rozdelili do viacerých skupín. V jednom kútiku sa riešili jednoduché taktiky – maty prvým ťahom. Kúsok vedľa hral Martinko Srnák simultánku proti niekoľkým deťom a jednému rodičovi. Ďalšie šachovnice boli vyhradené na arénu – teda vyzvi koho chceš. Spolu si zahrali kamoši, alebo len tak otec so synom, maminka s dcérkou. A ďalší veľký stôl bol určený na stavanie vysokej veže – pochopiteľne z figúrok.
Aké by to boli Šachuľkoviny, ak by sa deti nemohli odfotiť s naším malým tárajkom. A to ešte v pozadí s krásnymi ilustráciami na plátne z knihy Šachuľko Matový a jeho sny. Ešte stále čakajú, že budú zdobiť nejakú stenu v detskej izbičke.
Koniec dobrý – všetko dobré, a tak môj asistent – tréner Jonatan Pavelka musí do krabičky skotúľať jeden megakameň, aby tomu drahokamu, čo dostali deti pri príchode, nebolo smutno.
Výsledky na chess results nehľadajte, to až niekedy na budúce.
Autor, Martin Hunčár, šachový tréner