Mal to byť taký obyčajný piatok. Cez deň zorganizovať jeden šachový turnaj a podvečer ísť s deckami hrať ligový zápas. Nič, čo by sa mi už predtým nestalo.
Ako hovorí staré známe príslovie, cesta je cieľ. A v tento piatok, 22.11.2019, to pre mňa platilo dvojnásobne. Len som o tom ešte nevedel. Už od pol siedmej zvonil prvý telefón a hľadal sa kontakt na učiteľku z Ivánky pri Dunaji. O deviatej sedelo za šachovnicami 127 detí z celého Bratislavského kraja, ktoré som vítal so šesticou rozhodcov a podpredsedom bratislavskej župy.
Všetko išlo ako ako dobre namazaný stroj a tak, ako som si naplánoval už niekoľko týždňov vopred.
Na mieste návštevník nadobúda dojem prirodzenosti, že všetko sa deje tak ako má a presne vtedy, kedy je na to čas. Vtedy sa v duchu pousmejem a pomyslím si, aké asi musí byť plánovanie napríklad takého festivalu Pohoda (btw, videl som dokument zo zákulisia a neuveriteľné veci).
Deň prešiel ani som sa nenazdal a už sme vyhlasovali výsledky. Pri vyhlásení najlepších dievčat, rozhodca Stano hľadal ešte tričká ako ceny pre víťazky. Aby sme tam len tak ticho nestáli, vyzval som víťazky, čo by chceli odkázať svojím fanúšikom (väčšinou na pódium prichádzali za veľkého potlesku spolužiakov zo školy).
Túto otázku som sa na vyhodnotení, a už som ich robil zopár desiatok, spýtal vôbec prvýkrát. Slová, ktoré však odzneli, budú vo mne rezonovať ešte dlho. Hovorila krátko, no povedala veľa…počúvajte sami:
O niekoľko hodín na to som už sedel za šachovnicou na ligovom zápase, pred ktorým som ako vždy spravil rýchlu tímovú poradu a povzbudil našich nováčikov. Vedia, že budú hrať so silnými súpermi a boj to bude na pohľad nerovný. Odvaha sa však nedá kúpiť v obchode, aj tej sa dá učiť.
Bojovali, čo to dali. No súper nás kosil ako letný vyrastený trávnik. Vždy, keď skončila partia, som dvojicu poslal von, kde si mali nachystať šachovnicu a za nejaký čas som plánoval ako vždy prísť, aby sme si spravili ešte krátku analýzu toho, čo sa stalo v partiách. Keď som prišiel, zažil som prvýkrát ten príjemný pocit zbytočnosti. Bol som na nich pyšný, skoro som skríkol od radosti.
Všetci okolo šachovnice, skúsenejší vysvetľovali, čo by bolo lepšie zahrať, mladší im vytvalo oponovali a prichádzali s novými a novými otázkami a pokusmi, presvedčiť ich o svojej pravde.
Nepovedal som im ani slovo, iba som sa v duchu nesmierne tešil, že pre tieto decká už bude za chvíľu nepotrebný. Napriek tomu, že ešte pred chvíľou boli súpermi, po partii si dokázali spolu sadnúť, vypočuť jeden druhého, analyzovať, premýšľať nad možnosťami, nechať každého prezentovať svoj názor…
Keď som odchádzal domov, ešte tam sedeli. Iba som ich poprosil, aby keď skončia, odložili šachy do skladu. Ale to už tiež vedia, že aj požičané veci majú svoje miesto.
Bol to dlhý deň. Večer som si povedal, že stál za to.
Autor: Michal Vrba
Šachový diár 2020