V tomto záverečnom príspevku Vám prinášam príbeh priateľstva, ktoré sa zrodilo, kde inde, ak nie pri šachoch.
Všetko sa to začalo asi v marci tohto roku, keď na nete bežala výzva na zbierku pre moju účasť na MS IPCA v RK. Medzi prvými, kto zachytil túto správu, boli dnes už aj moji dobrý kamaráti no predovšetkým výnimočný a dobrosrdečný ľudia, ako aj vynikajúci šachisti z Dolného Kubína. Všetko sa to šírilo rýchlosťou blesku, najprv Peťo Ambrózi upovedomil svojho kamaráta Juraja Baričáka, ktorí krátko nato sa so mnou spojil aj telefonicky a tým sa to celé vlastne začalo a zrodilo sa tak nové a veľmi pekné priateľstvo, keďže sme dlho spolu hovorili predovšetkým o šachu, zistili sme, ako veľmi obaja fandíme tomuto športu a máme tak spoločnú záľubu. Juraj a jeho milá priateľka Zuzka spolu s Peťom ma podporili nielen finančne, ale Juraj, ako naslovovzatý šachový odborník a dovolím si smelo povedať, že s trénerskými znalosťami, lebo mi o šachu rozprával veci o ktorých som dovtedy nepoznal. Stál pri mne v celej predpríprave i počas MS a pravidelne spolu aj s Miškom Vrbom ma zdravo hecoval a povzbudzoval, no vedel ma, ako on sám vravieva zdravo zdžubať, ale vždy to bolo len pre dobro veci…
A ja si ho preto veľmi vážim, nielen, ako šachistu, ale, ako veľkého človeka s veľkým srdcom! Počas celej doby stál pri mne a pozitívne ma motivoval, ako, keď správny tréner motivuje svojho zverenca!
Na Juraja musím prezradiť, že je veľmi šikovný a zručný remeselník, nakoľko od samého začiatku pre mňa pripravoval úžasný darček a to ručne z dreva robenú šachovnicu a posielal mi aj fotky v akom štádiu výroby sa moja šachovnica práve nachádzala. Mal som tak možnosť vidieť celý ten proces výroby. Tento darček pri našom stretnutí na hotelovej izbe mi osobne venoval spolu s priateľkou Zuzkou a kamarátom Peťom. Je veľmi krásna a mám z nej obrovskú radosť, lebo zbieram šachy a mám ich už cca 12, ale pravá turnajová šachovnica z dreva mi v mojej zbierke ešte chýbala. Veľmi rád Vám ju tiež ukážem na priložených fotografiách. Po návrate domov som ju každému s radosťou ukázal a každý ju obdivoval Ešte musím spomenúť, že Juraj mi daroval aj strieborné pero pre šťastie, aby sa mi na turnajoch vždy darilo, čím ma tiež veľmi potešil, lebo je to paradox, ale zbieram aj perá a toto od Juraja si uložím na čestné miesto vo vitríne, kde mám šachové predmety a budem si ho brávať na šach. turnaje. Šachovnicu som mal na hotelovej izbe vyloženú počas celých MS na stole a opretú o stenu a pri pohľade na ňu som odchádzal z izby do hracej miestnosti, ako keď ´´gladiátor vchádza do arény´´ a táto šachovnica spolu so sv. obrázkami, bola pre mňa hnacou a motivačnou silou ísť a vyhrať!
Kým som nespoznal Juraja, tak som si myslel, že som šachový fanatik, ale kto ho pozná osobne, tak vie, že naňho sa nikto nechytá, koniec koncov, všetci chlapi, šachisti a výborná partia z Dolného Kubína www.sachdk.sk sú ozaj veľký nadšenci tejto krásnej, kráľovskej hry a mňa úprimne teší, že som mal tú možnosť a česť viacerých z nich aj osobne spoznať.
Tento dar mi tak bude navždy pripomínať tohto výnimočného človeka a kamaráta, ako aj všetkých tých výnimočných ľudí, vďaka ktorým som mohol zažiť všetko to nové a krásne čo som na Majstrovstvách Sveta v Ružomberku zažil…
Jurko za všetko ti zo srdca ďakujem a nezabudnem!
kamarát Marcel
Venované Jurajovi Baričákovi, jeho priateľke Zuzke a vš. kamarátom z š.k. Dolný Kubín
Možno to bolo všetko naopak, a ja sa musím poďakovať Marcelovi, za to, že sme sa mali možnosť spoznať sa…..Ale pekne od začiatku, kde bol facebook, na ktorom môj kamarát a spoluhráč z Dolného Kubína Peťo Ambrozy zdieľal článok od Miška Vrbu kde sa rodila podpora Marcelovi na to, aby sa mohol zúčastniť na MS v Ružomberku, a keďže som mal predtým osobnú skúsenosť s podobnou výzvou ( zhodou okolností to bolo od Sergeja M….:) všetci zainteresovaní vedia kto je Sergej M……:) ) tak som tej výzve veril, a skúsil som v rámci svojich možností a schopností sa do danej výzvy aj aktívne zapojiť. Som nesmierne rád, že všetko dopadlo tak ako dopadlo, a dobrý skutok sa podaril a stal……:), ale k pointe, to nie Marcel by mal ďakovať, ale my všetci by sme mali poďakovať Marcelovi za to, že sme mali možnosť si uvedomiť a vidieť na vlastné oči o čom všetkom je život, čo sú životné straste, a ako sa s nimi vysporiadať, ako napriek bolesti a handicapu ísť ďalej s úsmevom na perách, a ako bojovať za svoj sen, ako veriť, a tešiť sa z maličkostí….v dnešnej dobe plnej mamonu a arogancie voči ostatným sú takéto poznania a osobné skúsenosti niečo, čo dá človeku silu a nádej, že dnešný svet nie je až taký skazený….a existujú ešte ľudia ako Miško Vrba, správny „blázon“ a snílek, a vrámci tejto akcie som sa osobne spoznal aj s ním, za čo vďačím taktiež priamo či nepriamo Marcelovi…….čiže záverom asi len toľko, že Marel neďakuj ty, ale poďakujme ti my všetci…….:) 🙂 🙂 vďaka Marcelo a ide sa ďalej…..:)