Spravte vašu hodinu, alebo tréning naopak. Nebude dokonalá. Vlastne bude ďaleko od dokonalej. Od dokonalosti, ktorú si možno podvedome predstavuje. Ak sa na tú hodinu ale pozriete inými očami, bude perfektne dokonalá.
Cieľom tejto hodiny bolo, aby sme si vymenili s deťmi role. Ja budem študent, oni učitelia. Zatiaľ to znie jednoducho, čo vravíte. Túto obrátenú hodinu som spravil s deťmi vo veku 12-15 rokov, teda deti, ktoré už majú skúsenosti so samostatnou prácou.
Rozdelenie do dvojíc
Prebehlo pomerne jednoducho. Najprv sme sa všetci stretli pred veľkou šachovnicou. Tí, čo majú radi koncovky prešli k oknu, tí čo majú radi otvorenia, išli k dverám, a tí, ktorí si „libujú“ v zápletkách strednej hry, zostali pri mne. Týmto spôsobom sme sa veľmi prirodzene rozdelili a vytvorili „tématické“ dvojice.
Zadanie
Každá dvojica dostala podľa tématiky dve šachové knižky (o otvoreniach, strednej hre alebo o koncovkách). Cieľom bolo, aby každá dvojica po príprave „odučila“ svoju vybranú tému. Pre jednoduchosť sme si spísali, čo bude dôležité, aby každá vyučovacia dvojica zakomponovala do svojho programu.
- o čom budeme hovoriť (predstavenie témy a čo sa chceme naučiť)
- zistiť, čo o danej téme vedia poslucháči (aby sme nemlátili prázdnu slamu)
- názorné príklady, ukážky, ideálne zoradené od ľahšieho po ťažsí
- aktívne zapojenie poslucháčov do témy
- sumarizácia (v troch bodoch, čo by sme si mali zapamätať)
- celé by nám to malo trvať 10 minút
- tému, o čom bude dvojica hovoriť samozrejme zvolili deti samé
Jednoduché? Na prvý pohľad možno áno. Ešte doma som rozmýšľal, koľko času by mohlo stačiť dvojiciam na prípravu. Pôvodne som kalkuloval s 15 minútami. Pred hodninou som tento čas vo svojej hlave upravil na 20 minút. Priamo po zadaní zadania som dal dvojiciam napokon čas 30 minút.
hovorím si, skončíme skôr, ešte si aj zahráme voľné partie.
Proces prípravy
Základom bolo, do ničoho sa „nemiešať“. Nechať teda deti pracovať najlepšie ako vedia, bez toho, aby som do procesu akokoľvek zasahoval. Samozrejme, v prípade vyžiadanej pomoci či otázok som tam bol pre každého na 200%.
Moje prvé veľké a zároveň príjemné prekvapenie bolo, ako deti v dvojiciach dokázali spolupracovať. Myslím to v rovine, že nikde som nepostrehol ani len náznak „odporu“, či napríklad doťahovania sa, že niekto niečo „nechce“ robiť a podobne. To býva pre trénerov či učiteľov pri podobných akciách asi najväčším strašiakom.
Moje druhé veľké prekvapenie bolo, ako sa deti dokázali do svojej tématiky zahĺbiť. Študovali, vyberali, poznámkovali si…prešlo 25 minút a keď som oznámil, že máme posledných 5 minút, videl som, že by v tomto tvorivom procese dokázali fungovať ešte ďalších 30 minút.
Čas je neúprosný. Napokon, ako šachisti to poznáme najlepšie. Na každú partiu máme len obmedzený čas. A nech na šachovnici stojí sebekrajšia pozícia, ktorá by si zasluhovala našu hlbšiu pozornosť, čas tyká a my musíme spraviť rozhodnutie. 30 minút sa naplnilo.
Prezentácia
V tejto fáze, keď sme odložili perá a poznámky, prišla tá ťažká chvíľa. Kto začne. Opäť som čakal zdráhanie sa detí a posledné, po čom som túžil, bolo určiť prvú dvojicu. Moje obavy sa nenaplnili. Úsilie, ktoré za ostatných 30 minút deti vložili do práce, mali sami chuť ukázať druhým.
Hodnotenie
Začali sme sa teda učiť o šachu. Mojou úlohou bolo stopovať čas. Presne 10 minút. A občas som v tejto fáze kládol aj šachové otázky dvojici, ktorá nám práve ukazovala zaujímavú šachovú partiu. Po obsahovej stránke si všetci dali záležať a len ťažko som hľadal nejaké šachové úskalie.
Čo ma oveľa viac zaujímalo, ako sa vysporiadajú dvojice s plánom „zadania“. To je tých 7 bodov vyššie. Ak by sme boli v škole, musel bysom každému dať jednotku.
Nie preto, že mal dokonalú prezentáciu. Ale preto, že splnil práve tých spomenutých 7 bodov. Každej dvojici sa to podarilo tak, ako najlepšie vedela. Určite nebolo zámerom porovnávať dvojice medzi sebou!
Veď to poznáte. To je ako keď na telesnej v triede zvieratok povie učiteľ, deti, dnes budeme liezť na strom. Lenže v triede sú mačky, ryby, slony… Každý má prednosť v niečom inom a na tieto prednosti je potrebné namieriť pomyselný reflektor.
Reflexia
Ocenení potleskom, sme si vymenili role a predstúpil som pre deti. Investovali sme ešte chvíľu do dôležitých otázok „aké to bolo?“, „ako ste sa pri tom cítili?“, „čo bolo pre vás najťažšie, najľahšie?“…
Záver
Pozornému čitateľovi asi neujde zmysel takejto hodiny. So šachom v podstate súvisel až v druhom rade. V dnešnej dobe je spôsob a forma komunikácie, spolupráca, vyjadrovanie (komplikovanú vec vysvetliť jednoducho), pýtať sa otázky, vystúpiť pred publikom…
Zručnosti, ktoré v dnešnom svete sa už považujú za samozrejmé, ako práca s počítačom, ktorú sme si ešte pred 20timi rokmi hrdo písali do životopisov.
Nepoznám presné učebné osnovy v školách. No občas keď počúvam tieto deti, že majú stres zo zajtrajšej písomky z „rozmnožovania slimákov“ a na druhú stranu pri otázke „čo sa udielo 17teho novembra 1989“ zostane v triede ticho si kladiem otázku, či naozaj potrebujeme toľkých skvelých zoológov na Slovensku.
Autor: Michal Vrba, tréner Bratislavskej šachovej akadémie