Viac ako 800 žiakov si zahralo školské majstrovstvá 2021. Najviac v histórii Slovenska. Bude to dostatočný impulz pre rozvoj šachu na Slovensku? Obávam sa, že nie.
Nasledujúce riadky sa mi nebudú písať ľahko, no až čas ukáže, ako veľmi som sa mýlil. A verím, že sa budem mýliť často.
Šach je jedným z mála paradoxov celej pandémie vs. športu. Šachu sa naopak začalo raketovo dariť. To všetko vďaka jednoduchému presunu do online prostredia. Šachové aplikácie zažili nevídaný boom v návštevnosti. Druhá vlna bola, keď sa na šachových platformách objavili svetoví veľmajstri a zrazu aj bežní smrteľníci sme si mohli zahrať, hoc aj s majstrom sveta. Vo svete športu niečo nevídané.
Veď si len predstavte, aká je šanca, že si zahráte zápas s Messim, alebo sa ocitnete v rovnakom pelotóne so Saganom? V šachu sa to stalo a je to možné. Čerešničkou na torte bol historicky najsledovanejší seriál Netflixu Dámsky gambit, ktorý prebudil šachistu doslova aj v zarytých odporcoch tejto hry.
Online herne praskajú vo švíkoch. Šach, aj keď iba rekreačne, začalo hrať a streamovať väčšie množstvo ľudí, ako sa zmestí do legendárneho autobusu č. 39 idúceho na internát.
Poďme sa pozrieť na Slovensko.
Prvé mesiace sa zopár nadšencov snažilo naskočiť na túto vlnu. Zorganizovali prvé online turnaje bez akejkoľvek podpory šachových zväzov, krajských, národného. Prevládal názor, že pandémia pominie a všetko sa vráti do „normálu“. Tréneri sa tešili, že notebooky odložíme, opäť sa stretneme v septembri v kluboch a na krátku epizódku z nemotorných online tréningov sa rýchlo zabudne.
Veď predsa chytiť si figúrky naživo je to jediné, tak sme zvyknutí, tak nás to učili. Predstava organizovať šachové turnaje online formou, bola nepredstaviteľná. Mala a má stále veľa odporcov. Veď tam sa môže ľahko podvádzať! Systém, akým sa hraje, to predsa nie je spravodlivé. Poctivého hráča systém zablokuje a podvodníkov sa nepodarí odhaliť. A tak ďalej a tak podobne…
So všetkým môžem iba súhlasiť a dať za pravdu. Rozmýšľam iba nad tým, čo keby Henry Ford skutočne vypočul „hlas ľudu“ a miesto automobilu priniesol ľudstvu iba rýchlejšieho koňa?
Rok pandémie máme za sebou.
Príležitosť, ktorú pandémia priniesla šachu zostáva z môjho pohľadu naďalej nevyužitá. Za tých pár rokov som v šachu na Slovensku prešiel rôznymi funkciami, v krajskom zväze, v národnom zväze, na klubovej úrovni… Aby sme si naliali čistého vína, v dobe digitálneho veku niektoré krajské šachové zvazy nemajú ani svoju internetovú stránku. Nepíše sa mi to ľahko, ale je to fakt, ktorý môže byť indikáciou, aká je skutočná situácia šachu na Slovensku.
Ale naspäť k online šachu. Tiež som mal veľa pochybností, či áno alebo nie. Tiež som nevedel, ako na to a jediná možnosť, bola skúšať a robiť chyby.
Nezabudnem na svoju prvú nočnú zmenu.
Bolo to v časoch, keď som po škole nastúpil do fabriky na výrobu automobilov. Najvyšší šéf zvolal poradu celej zmeny. Asi 3000 ľudí. Problémy s kvalitou, lajdáctvo, nezáujem…v tej dobe brali každého, kto vedel udržať šróbovák. To bola samozrejme chyba a manažment si to rýchlo uvedomil. Záležalo mu totiž na ľuďoch, ktorích chceli pracovať, ktorí chceli rozvíjať spoločnosť. Bola to moja najkratšia porada, akú som kedy zažil.
Keď sme sa zišli a stíchli, aby sme si vypočuli, čo nám vedenie zase chce, zaznelo veľmi jednoduché. „Chodíme sem, lebo plníme poslanie našej spoločnosti. Nie každý sa s týmto poslaním môže stotožniť, a preto vám chceme povedať – Nevieš, naučíme. Nestíhaš, pomôžeme. Nechce sa, nezavadzaj.“
Aká je vízia, aké je poslanie našej šachovej komunity?
To ťažko povedať. Raz za rok sa stretne cez 30 šachových funkcionárov z celého Slovenska, kde by mali efektívne a jasne rozhodnúť o smerovaní, o budúcnosti šachového hnutia. No niekedy mi príde, že najdôležitejšia téma je, či mám na obed zaškrtnutý rezeň alebo iba šalát.
Česť výnimkám. A nové nápady alebo myšlienky? Áááále, prosím vás, mladý muž, veď takto to robíme už desaťročia (vlastná skúsenosť).
Šach ako hra, šach ako šport, je pre fungovanie sveta absolútne nepodstatná.
Napriek tomu o tom píšem, lebo táto hra ma neskutočne baví aj keď som slabý ako trikrát vyluhovaný čaj. Mrzia ma premrhané šance, keď vidím, ako veci fungujú v zahraničí a mohli by aj u nás. Mrzia ma premrhané príležitosti, napriek tomu, že medzi šachistami je množstvo šikovných ľudí.
Mrzia ma premrhané príležitosti, keď napríklad šachoví tréneri (ktorých považujem za jedny z veľkých autorít) považujú online šach za „zlý“, lebo to „nie je ono“. Mrzí ma, keď od schopných ľudí počúvam „ja by som aj pomohol, ale vieš, ja mám to a to a to, ja to neviem a …“
Keď chceme získať niečo, čo nemáme, musíme spraviť niečo, čo sme doteraz nespravili.
Musíme prekročiť vlastný tieň. Hľadať hranice a úmyselne ich prekračovať. Prial by som si, aby sa šach stal životným štýlom. Aby „hrať šach“ bolo cool, fresh. Aby si spolužiaci v triede ukazovali prstom na Fera „ty kokos, on hrá šach!“ a išiel by z tých slov obdiv a rešpekt.
Niečo, ako keď váš spolužiak dokáže dať pätičkou gól a celá trieda sa prizerá s otvorenými ústami. Tak isto by dobiedzali do Ferka, aby im ukázal, ako sa mu podarilo dať ten trojťahový mat. Prial by som si…a verím, že na Slovensku je takých viac, ktorí by si priali. No sme iba také bezvýznamné hviezdičky, ktoré pri fúknutí malého vánku ihneď zhasnú. Ak by sa spojili ľudia, ktorí si síce prajú, ale myslia si, že sami to nedokážu, mohli by zažiariť ako kométa.
Aby som sa vrátil na začiatok.
Podarilo sa zorganizovať podujatie, nepriek všetkým ALE, o ktorých som písal vyššie. Našlo sa množstvo ľudí po celom Slovensku, ktorí pomohli a vďaka nim vieme, že sa to dá. Aj keď každý iba svojou troškou, aj možno napriek tomu, čo si o online šachu myslia. Výsledok bol ohromujúci. A môže to byť iba začiatok niečoho oveľa väčšieho. Mám však obavu, že šach na Slovensku svoju príležitosť na rozvoj pochová skôr, ako pochopíme, že sme takú príležitosť vôbec mali. A ja verím, že sa poslednou vetou obrovsky mýlim.
Autor: Michal Vrba, predseda Bratislavskej šachovej akadémie