Raz za rok zvyknem napísať nejakú tú „mudrovačku“. Od poslednej prešiel rok a pol a medzičasom som mal rozpísaných blogov na túto tému asi zopäť. Vždy som sa niekde zasekol a potom to nechal ľadom.
Dnes je ten čas, symbolicky, posledný deň v roku. V správach práve oznámili lockdown, po stoprvé, snehu nieto, čo s takým Silvestrom?
Ale vážne. Za posledný rok a pol sa toho udialo pomerne veľa. V zásade svet sa otočil hore nohami, armagedon. Na nasledujúcich riadkoch by som vám rád ponúkol pohľady a skúsenosti jednej kvapky mora, jednoducho pohľad zhora, inokedy zdola.
Za ostatný čas mi prešlo rukami viacero kníh a keď ma niečo zaujme, odfotím alebo vyznačím si danú pasáž, či citát. Viem sa k nej neskôr vrátiť a obnoviť si myšlienky múdrejších. Tu je môj výber sedem z nich, za predchádzajúcich 18 mesiacov.
Michal Vrba, autor článku a Maxipes Fík
1. O snoch a víziách
„Kto sebavedomo kráča za svojimi snami a usiluje sa žiť, ako si predsavzal, toho čaká úspech, za normálnych okolností nedostupný. Ak si staviate vzdušné zámky, nemusí to byť márna námaha; do vzduchu predsa patria. Musíte pod nimi len vybudovať základy.“
Musím snívať. Aj o hlúpostiach. Nápady, ktoré prídu často v nečakanú dobu, si zapisujem. Jednoducho do mobilu si dám poznámku. Raz za týždeň si ich spíšem na papier a raz za čas z papiera prepíšem do počítača. Odborne sa to nazýva TO-DO list.
Občas niečo vyberiem a snažím sa zrealizovať. Občas ten list otvorím a zistím, že niektoré veci sa mi medzičasom podarili. Je to vlastne taká zásobáreň nápadov do časov, kedy mi nič neprichádza na um. Vtedy stačí iba otvoriť ako chladničku plnú dobrôt, vybrať si a opäť zatvoriť.
Pred štyrmi rokmi som mal taký sen, že založím internetový obchod. Ale ako na to? Kde začať? Nemám predsa žiadne skúsenosti. Ešte dnes mám prvý „plán“ uložený v počítači a rád sa k nemu vždy vrátim. Dnes už možno hovoriť o malej firme, ktorej sa venuje 5ľudí. A predčila všetky moje vtedajšie očakávania a predstavy.
2. Udržanie motivácie ako prvý deň, keď sa rozhodnete vykročiť
„Nezabúdajte však, že motiváciou to iba začne. Vnútorný záväzok robiť vec opakovane je to, vďaka čomu vytrváte.“
Z môjho pohľadu veľmi ťažké. V živote som sa stretol s ľudmi, ktorí dokážu úžasne motivovať. A zároveň danú vec robia opakovane 20, 30 či aj 50 rokov. A keď ich stretnem opakovane, rozprávajú o tom čo robia s takým istým zápalom, ako keď malé dieťa prvýkrát dokáže samo bicyklovať a chce, aby ste sa na neho pozerali.
Zjednodušene povedané, ak chcete napríklad písať blogy a neviete ako začať, čítať o tom, ako písať dobré blogy je zbytočné. Začnite ich písať. Napíšte každý deň jeden. Vytrvajte. Po roku uvidíte obrovský posun. A tiež, koľko toho sa človek ešte musí naučiť. Píšte ďalej, zdokonaľujte sa. Zmeny sa vám zrazu budú zdať mikroskopické. Vydržte. A takto stále dokola.
Niekedy bojujem so stavom, že sa mi nechce. Asi to tiež poznáte. Vtedy sa v myšlienkach vraciam na začiatok. Na prvý deň, keď som sa rozhodol vykročiť do neznáma a spomenúť si, akú som mal vtedy chuť objavovať, skúšať, akú veľkú som mal motiváciu. Opäť z nej načerpám a pokračujem.
Vrátiť sa na začiatok predstavuje pre mňa studňu. Vždy sa z nej môžem napiť, keď som smädný. Ak sa vám podarí nájsť takýchto studní viac, je to len plus. Nie pri každej muselo práve včera pršať, no smäd uhasiť chceme.
3. Čo sa mi vlastne podarilo dosiahnuť?
„Úspech obvykle dosiahneme napriek väčšine toho, čo sme urobili. Nie vďaka tomu. Úspech možno zúžiť na: byť presne tam a robiť presne to.“
Teraz, keď nad tým premýšľam, ťažko mi písať o úspechu. Jeden môj známy to v podcaste pomenoval celkom výstižne. „Viete, mám už po štyridsiadke a potrebu, že by som dobil svet, už nemám. Nepotrebujem sa hnať ani za číslami vo firme, aby sme každým rokom dosiahli väčší zisk či obrat. Tak, ako to je, je to dobré.“
Ale je to správne? Nemali by sme sa snažiť stále zdokonaľovať, stále robiť to čo robíme lepšie? Keď vediem deti pri ich prvých, ale aj druhých, krôčikoch po šachovnici, každé z nich chce zažiť úspech. Vyhrať turnaj na šachovom krúžku, byť najlepší na škole, vyhrať na majstrovstvách.
Iné, ako prvé miesto, býva sklamaním. Neúspechom. Deti sa s tým vysporiadajú. Jedni ľahšie, druhí ťažšie. Musíme hľadieť dopredu, no trpká príchuť z neúspechu zostáva.
Rozdiel medzi mnou a mojimi zverencami je v tom, že nejaký úspech som už zažil. Dnes, keď si idem zahrať šachy, nepotrebujem vyhrať celý turnaj. Prehra partie ma vždy štve, no je to chvíľkový pocit, ktorý rýchlo hodím za hlavu. K čomu mám teda viesť zverencov? K dosiahnutiu samotného úspechu, alebo k niečomu inému. Zažiť úspech je však dôležité.
Píše sa rok 1985. Garry Kasparov sa stal trinástym majstrom sveta v šachu. Stojí na pódiu. Ovešaný vencami, kyticami. Ľudia k nemu prichádzajú a gratulujú. Predstavte si, máte 22 rokov, vyhráte majstrovstvá sveta, svet vám leží pri nohách. V tom sa po pódiu k vám blíží matka Tigrana Petrosiana (majster sveta v šachu v rokoch 1963-1969). Očakávate ďaľšiu gratuláciu. No miesto toho prídu slová, ktoré navždy zmenia pohľad na váš ďalší život.
„Mladý muž, je mi vás ľúto.“ Čože? Ľúto? Stali ste sa práve najmladším majstrom sveta, ste doslova na vrchole slávy a úspechu. A ľúto? “Je mi vás ľúto,“ pokračuje, „pretože najšťastnejší deň vášho života, je práve za vami.“
Kasparov, ako sám priznal, nosí tieto slová stále v hlave. A od tej chvíle mal iba jediný cieľ. Dokázať, že sa Rona Petrosianová mýlila.
Úspech je vskutku veľmi zvláštna komodita. Keby som to mal zjednodušiť a vrátiť sa k pôvodnej myšlienke, mohol by som to zhnúť aj takto: „Trénujem\učím deti aj napriek tomu, že pre mňa samého bola škola nutným zlom.“ Jednoducho, veci sa prihodia vtedy, keď ich najmenej čakáte. Takže ako je to vlastne s tým úspechom?
4. Skúšajte, skúšajte, skúšajte
„Veľké veci sa udejú iba vtedy, keď máte dostatok odvahy, robiť veci inak.“
Keď sme v predchádzajúcej kapitole hovorili o úspechu, táto sa dokonale hodí na tému „neúspech“. Môžeme tiež hovoriť o zmenách. Všetci sa ich prirodzene bojíme. Nebojíme sa zmeny ako takej, no neúspechu z nášho zlyhania.
Viem, ľahko sa hovorí, ťažšie sa koná. Človek vždy zvažuje, čo získa, čo stratí. Je vedecky dokázané, že človek má približne dvojnásobný strach z toho, čo môže stratiť, ako radosť z toho, čo môže získať. Spýtajte sa najbližšie sami seba, čo sa najhoršie môže stať, ak by ste vyskúšali niečo iné?
Vysmiali by vás kolegovia? Kamaráti by si mysleli, že ste sa zbláznili? Prerobili by ste 100€? Ak si odpoviete a zároveň zistíte, že sa vlastne nič fatálne nestane, smelo do toho! Reči a výsmech druhých, vám môžu byť vskutku ukradnuté. A preto skúšajte!
5. O komunikácii
„Najväčším znepokojením pre akúkoľvek organizáciu (spoločnosť) by malo byť, keď zapálení ľudia zostávajú ticho.“
Pri tejto kapitole sa dlho nezdržíme. Uvediem jeden príklad za ostatné obdobie, ktorý sa mi zafixoval v pamäti.
Vo firme sme naštartovali zmeny. Mali sme pomerne smelé plány, ktoré sme si pomenovali. Prešiel mesiac, dva, niečo sa spravilo, niečo nie. Keď máte firmu, kde ste dvaja, veci idú tak nejak jednoduchšie ako v konglomeráte. Ale napriek tomu, môj spoločník Mišo počas nášho telefonátu, prišiel s „nápadom“. „Málo sa rozprávame, mali by sme si raz týždenne v presný čas sadnúť a povedať, čo a ako.“
Doslova mi to vyrazilo dych, veď sme telefonovali spolu snáď každý deň, riešili operatívne veci. No práve cielená komunikácia, neskôr aj s ďalšími členmi nášho tímu, priniesla s odstupom času posun míľových krokov vpred. Aká hlúposť, povie si jeden…
6. 6+3=9. Ale 5+4 tiež
„Tak, ako robíme veci, nie je jediný spôsob ako ich robiť. Rešpektujme myslenie druhých ľudí.“
Keď som bol siedmak, hlásil som sa na matematickú olympiádu. Neuspel som v prvom kole. Dokonca som dostal na vysvedčení štvorku z matematiky. Dôvod bol jednoduchý. Príklad som vypočítal spôsobom, ktorý sme sa neučili. Ten postup mi totiž ukázal toho času otec.
Cítil som vtedy veľkú krivdu. Nepatril som tiež medzi obľúbených žiakov v triede, čo bolo možno iba potvrdenie môjho „triedneho“ statusu. O to väčšie zadosťučinenie som cítil, keď rok neskôr na stredoškolských prijímačkách z matematiky, bol môj test 100percentný. A skončil som prvý zo všetkých uchádzačov. Na druhej strane, na prijímačkach zas nikoho nezaujímal postup, iba výsledok.
Každý si v sebe nesieme isté poznanie, skúsenosti z minulosti. A podľa nich vyhodnocujeme a riadime naše rozhodnutia. Snažíme sa vplávať do prístavov, ktoré bezpečne poznáme. Možný odklon od kurzu plavby v nás tak logicky prebúdza nedôveru. V prípade, že sa nás to dotýka osobne, dokonca až odpor.
Tu dokonale platí staré známe, „Učiť sa z chýb druhých je najlacnejšie.“ Povedal by som, že to nemusí byť nevyhnutne z chýb. Práve naopak. Zo skúseností. Počúvajte druhých ľudí, čo ako spravili, čo by spravili inak, keby mohli. Pozrite sa na život v horizonte 20-30 rokov. Pýtajte sa a pozorne počúvajte, starších ľudí. Nie, čo by vám oni poradili. Ale s akými prekážkami a výzvami sa museli oni vo vašom veku vysporiadať. Ako to spravili a či by to s odstupom času spravili inak.
Častokrát dostávam podnety, spravme toto tak, spravme toto inak. Niekedy zavelí lenivosť, inokedy obavy. Človek má chuť mávnuť rukou a povedať si, že veď je to jedno. Tak ako to funguje, to predsa ide. No ak je cesta cieľ, nemali by sme niekedy vyskúšať aj iné cesty?
Nedeje sa to práve aj v týchto dňoch? Napríklad v školách sa deti stále učia, len inou formou. Keď pandémia pominie, bude predsa skvelé pre učiteľov, rodičov či spoločnosť, mať v rukáve dva overené spôsoby, ako sa dopracovať k výsledku? Či nie?
7. Na záver
„Počítajte svoj vek počtom priateľov, nie rokmi.“
Znie to neuveriteľne, no vekom sa blížim k číslu, ako Medardova kvapka, ktorá… Som nesmierne rád za rodinu, priateľov a kamarátov, ktorých mám. Za vás.
Keby ste neboli, všetko vyššie spomenuté by vlastne stratilo svoj význam. Teším sa na stretnutie s každým z vás, či už sa naše cesty opäť stretnú alebo nie.
Autor: Michal Vrba, zakladateľ BŠA, Šachového obchodu, ako aj ďalších nápadov, ktoré zatiaľ čakajú na TO-DO liste