Otázka, ktorá možno nedáva zmysel. Zvlášť, keď si ju položí zakladateľ Bratislavskej šachovej akadémie.
Pravda je taká, že túto otázku si kladiem každý jeden deň. Každý deň sa pýtam sám seba, „Má to, čo robím, zmysel?“ Ťažká otázka, pokiaľ na ňu človek nepozná odpoveď. Našťastie pre mňa, sú odpovede čím viac, tým jasnejšie. Ako keď sa zotmie, až vtedy vidno hviezdy.
Za pár rokov v šachovej „branži“ som zažil toho veľa a človek by si myslel, že ho už nič neprekvapí. A to by bol asi môj začiatok konca. Čím dlhšie som však v tejto „branži“, tým viac podnetov dostávam. Možno im aj idem nevedomky občas naproti. Niekedy ma z nich ide poraziť, inokedy mi zase vyčaria úsmev na tvári. Našťastie, pozitívne podnety v drvivej väčšine prevládajú.
Naša práca, je práca s ľuďmi. S dospelými (rodičia, učitelia). Deťmi, tie, ktoré navštevujú šachové krúžky. Je pre mňa úžasné sledovať „nováčikov“, ako sa učia úplné základy, ako im to raz ide lepšie, inokedy zase ťažšie. Je pre mňa neuveriteľné, ako som pred týžňom videl na turnaji plnom silných hráčov našich zverencov, ktorí trénujú už nejaký ten piatok, a ako suverénne hrali. A že dobre hrali. S hráčmi, ktorí sú na „scéne“ desaťročia.
Vtedy si kladiem si otázky. Odkiaľ sa to tie decká všetko naučili? Veď také „ťahy“ sme si na krúžkoch neukazovali. Pre mňa je dôležitejšie, keď nad vecami rozmýšľajú deti sami, než by som im to mal „vysypať“ všetko z rukáva. Možno táto metóda naozaj funguje. A možno si to celé iba namýšľam. Jedno ma však teší najviac. A netýka sa to vôbec šachu. Deti, ktoré sa tejto krásnej hre, športu, venujú nejaký ten rok, o všetkých môžem zodpovedne prehlásiť, že z nich raz budú úspešní a dobrosrdeční ľudia.
Znie to možno naivne, ale na tréningu mi ako desať matov v rade spraví väčšiu radosť, keď zverenkyňa prinesie ručne pečené koláčiky s ktorými sa chce podeliť s ostatnými chalami.
Teší ma, keď počúvam našich trénerov, aké nové hry skúšajú na krúžkoch. Ten ich vezme von, veď je predsa pekne. Druhý rozdáva zázračné kamienky a ďalší dokáže vtipom kedykoľvek rozosmiať celú triedu. Uznávam, sú to drobnosti. Súvisí to vôbec so šachovým krúžkom? Práve pre tieto drobnosti mám rád to, čo spoločne v BŠA tvoríme.
Potešia ma emaili rodičov, ktorí pošlú virtuálne pochvalu tomu či onomu trénerovi. Nevychovávame veľmajstrov. Chceme, aby deti boli šťastné a bavilo ich to, čo robia. Vyrazí mi dych telefonát trénera zo Sabinova, ktorý nás našiel na internete a zistil, že v tom šachovom mori začiatočníkov nepláva sám. Teším sa s ním. Som vďačný. A aj vtedy si poviem, má to celé zmysel.
Autor: Michal Vrba, zakladateľ Bratislavskej šachovej akadémie
Kde nájdete naše šachové krúžky